Štefan Onderčo

Stredoškolské štúdiá absolvoval v Sabinove a v Prešove a následne kňazský seminár v Košiciach. Už počas stredoškolských štúdií sa dostal do kontaktu s národne uvedomelými Slovákmi, ktorí formovali jeho postoje a vlastenecké zmýšľanie. Už ako mladý bohoslovec zorganizoval menšiu skupinu svojich kolegov a priateľov, s ktorými sa tajne zúčastňoval cyrilometodských slávností na moravskom Velehrade. Jeho pronárodné postoje mu neraz spôsobili problémy, dokonca mu hrozilo, že nebude vysvätený za kňaza. Vysvätený bol v roku 1907 v Košiciach. Ako kaplán pôsobil vo viacerých farnostiach: Hernádnémeti, Hanušovce nad Topľou, Sečovce, Vranov nad Topľou, Lastovce a Košice.

Od roku 1913 bol farárom v Ražňanoch, kde pôsobil do konca života. V obci a v okolí je veľmi obľúbený. Snažil sa rozvíjať nielen duchovnú, ale aj národnú stránku obyvateľstva. Dokonca na dvore svojej fary zorganizoval 17. decembra 1918 jedno z prvých verejných podujatí na východe Slovenska po skončení I. svetovej vojny za veľkej účasti obyvateľov z okolia, kde verejne vyhlásil, že okrem západného Slovenska aj východné Slovensko patrí do Československa. Išlo o veľmi odvážne vystúpenie vzhľadom na skutočnosť, že v danej oblasti ešte stále pôsobili uhorské, resp. maďarské ozbrojené zložky.[1]

Za svoju činnosť v prospech slovenského národa sa stal v januári 1920 členom revolučného Národného zhromaždenia. Následne bol vo všetkých parlamentných voľbách v medzivojnovom Československu, teda v roku 1920, 1925, 1929 a 1935 zvolený za poslanca Národného zhromaždenia za Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. Vždy kandidoval v XXI. volebnom kraji so sídlom v Prešove.[2]

Počas svojho dlhoročného pôsobenia v pražskom parlamente si vyskúšal prácu vo viacerých parlamentných výboroch: vyšetrovací, zahraničný, zdravotnícky, živnostensko-obchodnícky, rozpočtový, inkompatibilný alebo náhradník v stálom výbore. V snemovni bol aktívny, zasadzoval sa za práva pre Slovákov, za autonómiu a pravidelne vystupoval v rozpravách k štátnemu rozpočtu. Za vrchol politickej kariéry Štefana Onderča môžeme považovať posledné volebné obdobie, kedy bol 18. júna 1935 zvolený za podpredsedu Poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia republiky Československej. V roku 1931 bol vymenovaný za kanonika sídelnej košickej katedrálnej kapituly. Zomrel 31. marca 1937 na zákernú chorobu vo veku 52 rokov.[3]

V parlamente Štefana Onderča nahradil Ivan Pješčák, predstaviteľ rusínskeho Autonómneho poľnohospodárskeho zväzu, ktorý kandidoval spolu s HSĽS v rámci Autonomistického bloku.[4] Na pozícii podpredsedu poslaneckej snemovne Štefana Onderča nahradil Jozef Sivák.[5]

Štefan Onderčo je pochovaný na cintoríne v Ražňanoch. Pochovával ho košický biskup Jozef Čársky za asistencie Andreja Hlinku.[6]

• ONDERČO, Štefan. In: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. 1. vyd. Bratislava : Lúč, 2000. 852 s. ISBN 80-7114-300-6. S. 1011.