Augustin Navrátil

Náhrobok na cintoríne v Hradisku

Pochádzal z roľníckej katolíckej rodiny a ako najstarší syn dostal po predkoch meno Augustín. Vyučil sa za stolára a ako stolár sa živil až do roku 1956. V roku 1955 sa oženil s Augustinou Bazalkovou. Krátko pracoval v lisovni kroměřížského podniku PAL-Magneton, odkiaľ bol kvôli svojim politickým názorom a kvôli tomu, že nesúhlasil so začlenením pozemkov rodiny do miestneho JRD, 10. septembra 1957 prepustený. Ďalšie zamestnanie našiel v ČSD. Pracoval ako staničný robotník, posunovač a hradlár. Železničiarom bol až do svojho odchodu do penzie. Pri svojom zamestnaní sa staral o hospodárstvo a veľkú rodinu - so ženou Augustinou mali celkom 9 vlastných detí.[1][2] Pretože nezískal vysokoškolské vzdelanie (rodina nemohla podporovať deti na štúdiách),[2] vzdelával sa samoštúdiom. Študoval filozofické, náboženské, historické, politické a právne spisy. Vedomý si svojich práv, dôsledne (a márne) požadoval dodržiavanie zákonov štátnou mocou. Zomrel v roku 2003, je pochovaný na cintoríne v Hradisku.

Patril k niekoľkým málo v ČSSR súkromne hospodáriacim roľníkom, teda k tým, ktorí dlhodobo vzdorovali komunistickej kolektivizácii v poľnohospodárstve.[3] Hral dôležitú úlohu pri vydávaní katolíckeho samizdatu.[4] V roku 1977 sa stal signatárom Charty 77,[3] ktorú začal tiež šíriť. Ďalej spísal tzv. Kroměřížsku petíciu, v ktorej vyzýval štátne orgány, aby dodržiavali náboženskú slobodu. Spolu s kroměřížským kostolníkom kostola Sv. Mórica Janom Pavlíčkom sa mu podarilo získať 700 podpisov. Za šírenie tejto petície bol Navrátil v júli 1978 poslaný do psychiatrickej liečebne, Jan Pavlíček bol odsúdený na osem mesiacov žalára nepodmienečne.[2] V roku 1988 Navrátil inicioval ďalšiu petíciu (celkovo tretiu, ktorú šíril), ktorá sa stala najmasovejšou akciou manifestujúcou odpor proti komunistickému režimu: petíciu Podněty katolíků k rešení situace věřacích občanů, v ktorej vzniesol požiadavky na rešpektovanie práv veriacich občanov a náboženskej slobody. Podpísalo ju 501 590 ľudí.[5] Za svoj ostrý protikomunistický a protitotalitný postoj bol dlhodobo terorizovaný štátnou mocou, predovšetkým za pomoci zneužitia psychiatrie. Bola mu diagnostikovaná paranoja kverulans a následne súdom obmedzená jeho právna spôsobilosť.[3] Bol internovaný vo väzbe a psychiatrickej liečebni.[3] V roku 1980 bola podaná žiadosť o navrátenie právnej spôsobilosti, ktorá mu bola vrátená 14. júla 1983.[4] Pri svojej internácii v psychiatrickej liečebni sa stretol aj s ďalšími prípadmi zneužívania psychiatrie, na ktoré neskôr upozorňoval.

V roku 1946 vstúpil do ČSL. V prvej polovici 90. rokov pôsobil vo vyšších straníckych funkciách v radoch KDU-ČSL, v druhej polovici 90. rokov potom v strane Pravý Blok.

Redigoval časopis Křesťanské obzory.

V roku 2015 mu bola udelená Cena Václava Bendu (in memoriam).[6]

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Augustin Navrátil na českej Wikipédii.

• Jan Tesař: Zamlčená diagnóza. Praha: Triáda, 2003. 143 s. ISBN 80-86138-56-9.
• Helena Havlíčková: Dědictví. Kapitoly z dějin komunistické perzekuce 1948-1989. Olomouc: Votobia, 2002. ISBN 80-7198-535-X.
• Marta Kordíková Augustin Navrátil a jeho disidentská činnost
• Stanislava Vodičková: Muž, který se odmítl poddat. Katolický týdeník 50/2015, 8.–14. decembra 2015, príloha Perspektivy, s. 1.

• Životopis na www.totalita.cz
• Augustin Navrátil byl prorok z Lutopecen. Článok na idnes.cz z cyklu Disidenti jižní Moravy, 10. októbra 2009, foto