Alternatívne teórie o polohe Veľkej Moravy

Alternatívne teórie o polohe Veľkej Moravy predpokladajú, že jadro Veľkej Moravy sa nenachádzalo na území súčasnej Moravy a západného Slovenska. Prvý známy pokus o prehodnotenie polohy Veľkej Moravy vykonal ešte 18. storočí slovenský historik, stúpenec slovenského národného hnutia Juraj Sklenár. V 70. rokoch 20. storočia túto tému opäť otvoril americký historik maďarsko-poľského pôvodu Imre Boba, nasledovaný maďarským historikom a politickým aktivistom Pétrom Püspöky-Nagyom a v Maďarsku žijúcim japonským historikom Toru Sengom. V 90. rokoch téma ožila aj mimo maďarského prostredia v dielach amerického historika Charlesa Bowlusa a nemeckého historika Martina Eggersa, vďaka ktorým sa tieto pôvodne okrajové teórie dostali aj do renomovaných edičných rád a stali sa predmetom diskusie v odborných časopisoch. Tieto teórie väčšina stredoeurópskych historikov odmietla.

Veľká Morava v Sirmiu (Juraj Sklenár)
Titulná strana práce Juraja Sklenára Vetustissumus magnae Moravie situs et primus in eam Hungarorum ingressus et incursus (1784)

V roku 1784 Juraj Sklenár publikoval svoje najvýznamnejšie dielo Vetustissumus magnae Moravie situs et primus in eam Hungarorum ingressus et incursus [Najstaršia poloha Veľkej Moravy a prvý vpád a vstup Maďarov do nej]. Svoju prácu napísal v období začínajúceho sa formovania moderného slovenského národa (1780 – 1848), keď vznikali prvé práce o dejinách Slovákov, ale ich vzťah k veľkomoravskej histórii nebol celkom jednoznačný. Okrem hľadania počiatkov vlastných národných dejín nieslo veľkomoravské dedičstvo aj pejoratívny podtón, keď boli Slováci v rámci maďarských legiend vykresľovaní ako potomkovia ľudu Svätopluka, ktorý podľa povesti nerozumne vymenil svoju krajinu za bieleho koňa a tá tak prešla do vlastníctva Maďarov. Zároveň už prebehli prvé pokusy spochybniť politickú rovnoprávnosť Slovákov, ktorí mali byť údajne podriadení víťazným Maďarom. V týchto podmienkach sa Sklenár pokúsil prehodnotiť tradičný pohľad na polohu Veľkej Moravy, pričom jeho práca mala výrazný národno-obranný charakter, čo ovplyvnilo aj jeho vedeckú objektivitu. V práci sa vyskytujú mnohé prvky a argumenty, aké použili autori podobných teórií o 200 rokov neskôr. Sklenár stotožňuje (Veľko) Moravanov so Slovanmi, ktorí sa pôvodne usadili pri rieke Morava v Mézii, dnešnom Bulharsku.[1] Argumentuje pritom dielom Konštantína Porfyrogeneta De Administrando Imperio [O spravovaní ríše] (945 – 959), ktorý Veľkú Moravu umiestnil medzi Trajánov most, Sirmium (dnešná Sremska Mitrovica v Srbsku) a Belehrad.

„ Turci (Maďari) sa po vyhnaní Pečenehmi usadili vo svojej terajšej domovine. V nej sa nachádzajú niektoré staré významné pamiatky. Ako prvý treba spomenúť most cisára Trajána nachádzajúci sa na začiatku krajiny Turkov (Maďarov). Na tri dni cesty od tohto mosta sa nachádza Belehrad, v ktorom je aj veža svätého a veľkého cisára Konštantína. Na spiatočnej ceste je pri ohybe rieky dva dni cesty od Belehradu takzvané Sirmium. Za týmito miestami sa rozprestiera nepokrstená (Veľká) Morava, ktorej sa zmocnili Turci (Maďari) a v ktorej predtým vládol Svätopluk. “
– Konštantín Porfyrogenetos. De Administrando Imperio, 40.5-6.[pozn 1]

Ďalej sa odvoláva na ruského kronikára Nestora, ako aj franské zdroje (napr. posolstvo cisára Arnulfa aby Bulhari Moravanom nepredávali soľ) a zvyklosťami pasovských biskupov.[2] Pôvodné Mojmírove panstvo sa podľa neho rozprestieralo na juhu v Mézii a Panónii. Niekde na hranici Mézie a Panónie sa nachádzala aj Pribinova Nitra (Nitrava), ktorá nebola totožná s uhorskou Nitrou. Z tejto južnej Nitravy vyhnal Mojmír Pribinu, ktorý následne prekročil Sávu a usadil sa v dolnej Panónii. Ťažko popierateľnú príslušnosť územia (českej) Moravy a dnešného Slovenska k Veľkej Morave vysvetľuje Sklenár neskoršími územnými expanziami. Veľká Morava sa najprv rozšírila do celej Panónie a Dácie (dnešného Sedmohradska). Potom Svätopluk pripojil územie medzi Tisou a Hronom obývané v danom čase údajne Jazygmi v ktorých slovanskú etnicitu Sklenár veril. Od Čechov následne dobyl aj Ponitre a Považie. Uhorská Nitra prijala kresťanstvo až za Svätopluka a podľa neho teda nemá nič spoločné s južnou Pribinovou Nitrou, v ktorej bolo v čase Veľkej Moravy zriadené biskupstvo (Sklenár argumentuje listom bavorských biskupov, v ktorých sa spomínajú pohanské kmene, ktoré si Svätopluk podrobil). V roku 890 boli k Veľkej Moravy pripojené aj Čechy. Až po týchto územných výbojoch sa prenáša názov Veľká Morava aj severne od Dunaja a podrobené obyvateľstvo prijíma meno Moravania. Vďaka tejto interpretácii mohol Sklenár umiestniť boje medzi Moravanmi a Maďarmi na juh a územie severne od Dunaja nebolo Maďarmi podmanené. Slováci tak zostali Maďarmi nepodrobení, čo zapadalo do jeho národno-obrannej koncepcie. Naopak, na bezpečné územie dnešného Slovenska ušli zvyšky Moravanov z juhu, ale to, že by Slováci boli pozostatkami Moravanov rázne poprel.[3]

Sklenárovu teóriu napadol popredný maďarský historik István Katona, čím sa začala jedna z najrozsiahlejších vedeckých polemík 18. storočia v Uhorsku. Spor so záujmom sledovali aj v Čechách a na Morave. Podstata sporu bola dobre známa významným slavistom ako bol Josef Dobrovský alebo Pavol Jozef Šafárik[4], ale Sklenárove tézy nenašli medzi slovenskými, českými ani maďarskými historikmi dostatočnú oporu. Ešte v roku 1820 publikoval podobnú teóriu ako Sklenár Friedrich Blumenerger. Veľkú Moravu umiestnil do Panónie na hranice s Méziou do bulharskej sféry záujmov.[5] Tieto názory zostali izolované, pretože staršia histografia umiestňovala Veľkú Moravu jednoznačne severne od Dunaja.[5]

Oživenie teórie o južnej Morave (Imre Boba)

V roku 1971 vyšlo dielo Imreho Bobu Moravia's History Reconsidered : A reinterpretation of Medieval Sources, v ktorom sa autor pokúsil spochybniť polohu Veľkej Moravy bez akéhokoľvek odkazu na predošlé Sklenárovo dielo. Ako Boba upozornil, jeho práca bola založená najmä na intepretácii písomných prameňov s minimom odkazov na moderné diela iných autorov.[6] Tieto údajne použil najmä v prípade archeológie a filológie.[6] Boba nepoužil žiadne nové písomné pramene, ale pokúsil sa dať nový význam už známym dokumentom.

Podľa Bobu nie je možné vzťahovať rôzne tvary slov Morava a Moravan na širšie územie, ríšu alebo etnikum, ale iba na užšiu lokalitu – konkrétne mesto alebo hrad, priľahlé územia a ich obyvateľov. Týmto miestom, historickou Moravou (Maravou) bolo kniežatstvo okolo Sirmia (Sriemskej Mitrovice).[7] Toto kniežatsvo bolo podľa neho súčasť väčšej ríše Slavóncov (terra Sclavorum, Sclavinia), ktorá siahala od dalmátskeho pobrežia k Dunaju a Dráve na severe a k Belehradu a Nišu na východe.[6] Pribinovu Nitru umiestnil na „zatiaľ neidentifikované miesto“ v Húnii-Avárii.[8] Podobne ako Sklenár argumentoval zmienkou o polohe Veľkej Moravy od Konštantína Porfyrogeneta, pokúšal sa reinterpretovať aj franské zdroje. Za hlavný dôkaz existencie mesta Morava na juhu však považoval nasledovnú informáciu zo Života Metodovho:[9]

„ Koceľ ho (Metoda) prijal s veľkou poctou a poslal ho znovu k pápežovi, spolu s 20 mužmi, ľuďmi vznešenými, aby ho vysvätil pre biskupský úrad v Panónii, na stolec svätého Andronika, jedného zo sedemdesiatich, čo sa aj stalo. “
– Život Metodov, 8.

Túto interpretoval doslovne a keďže stredoveká tradícia pripisuje sv. Andronikovi biskupstvo v Sirmiu, považoval ho aj za Metodovo sídlo, totožné s mestom Morava.[9] Svoju hypotézu o umiestnení Metodovho sídla v oblasti Sirmia pôvodne podporil aj interpretáciou nálezu ranostredovekého kostola v Mačvanskej Mitrovici z roku 1966. Jeho tvrdenie však okamžite odmietol juhoslovanský archeológ V. Popović, ktorý na mieste vykonával výskum a kostol datoval až do 11. storočia.[10][11] Ako upozornili viacerí historici, ani predpoklad, že Metodova titulárna hodnosť musí odrážať miesto jeho kostola alebo rezidencie nebol celkom správny.[12][13] Aj v súčasnosti je zvykom udeliť biskupovi alebo arcibiskupovi, ktorý nie je menovaný ku konkrétnemu kostolu, titul zaniknutého biskupstva alebo arcibiskupstva.[12]

Archeologický komplex v údolí Moravy bol podľa Bobu iba rozšírením civilizácie panónskych Avarov z deviateho storočia.[14][pozn 2] Nálezy v Pohansku a Mikulčiciach interpretoval ako vojensko-kniežacie sídla utečeneckého typu, bez nadväznosti na korešpondujúce vidiecke osídlenie.[14] Materiálna kultúra tejto civilizácie nemohla byť podľa neho dávaná do súvislosti s okolitým slovanským osídlením a existovala iba ako krátkodobý a izolovaný prejav. To, že by nositelia tejto kultúry mohli hovoriť slovanským jazykom nevylúčil, ale pripustil to ako pokročilý stupeň avarsko-slovanskej symbiózy, pričom ich kultúra údajne odrážala kočovnícky spôsob života.[15] Jediné jasné väzby tejto kultúry existovali na avarsko-byzantínsku kultúru Panónie a kočovnícke civilizácie východnej Európy.[16]

Kriticky sa postavil aj k filologickým dôkazom umiestnenia jadra Veľkej Moravy severne od Dunaja. Prítomnosť západoslovanských prvkov (tzv. veľkomoravizmov niekedy označovaných ako moravizmy alebo dokonca bohemizmy) v písomných pamiatkach spochybnil a považoval ju za nedostatočne preukázanú. Podľa Bobu nie sú žiadne dôkazy o existencii fonetických, gramatických alebo lexikálnych „moravizmov“ v hlaholských textoch. Naopak, všetky v nich prítomné zvláštnosti majú paralely v macedónskych, srbských, chorvátskych alebo slovinských dialektoch.[17]

Dve Moravy (Péter Püspöky-Nagy, Toru Senga)

Teóriu o južnom umiestnení Veľkej Moravy koncom 70. rokov rozvinul Péter Püspöky-Nagy, podľa ktorého existovali dve Moravy. Centrum „Veľkej“ Moravy hľadal podobne ako Sklenár a Boba v Sirmiu. Na juhu údajne siahala k srbskej rieke Morave a na severe zaberala južnú časť priestoru medzi Dunajom a Tisou.[18] „Malá“ Morava bola totožná s Moravou v dnešnom Česku a neskôr bola Svätoplukom pripojená k „Veľkej Morave“. Podobné názory prezentoval aj významný maďarský historik Gyula Kristó, ktorý rozlišoval medzi severnou (nepokrstenou) a južnou (pokrstnenou) Moravou.[18]

Toru Senga v roku 1983 navrhol rozlišovať medzi Moravou (Morabia) a Veľkou Moravou (Megalé Morabia). Jadro Megalé Morabie umiestnil priamo do maďarskej pusty medzi Dunaj a Tisu, Morabiu stotožňoval s českou Moravou (prípadne aj s Ponitrím). Ich spojenie opäť súviselo so Svätoplukovými výbojmi.[18] Jedným zo slabých miest teórie je veľmi riedke osídlenie tohoto územia v danom čase, ktoré tak mohlo iba ťažko poskytnúť dostatočný hospodársky potenciál na následnú rozsiahlu expanziu.[18][19][20]

Morava v Bosne a uhorskej puste (Martin Eggers)

V roku 1995 publikoval nemecký historik Martin Eggers svoju pôvodne dizertačnú prácu Das „Großmährische Reich“ Realität oder Fiktion? [„Veľkomoravská ríša“ – skutočnosť alebo fikcia?]. Podľa Eggersa Avari aj po rozpade kaganátu zohrávali dôležitú úlohu na územiach severne od Dunaja, ale pod inými menami. Nálezy na Morave prisudzuje podobne ako Boba etnickej skupine s avarskou tradíciou.[21] Dnešné Slovensko malo byť v 9. storočí obývané „zvyškovými skupinami Avarov“ (Vulgarii – Bulhari),[pozn 3] pričom Pribinova Nitra nemusela byť totožná so slovenskou.[21]

Po páde Avarského kaganátu sa na východe Karpatskej kotliny usídlil kmeň Moravanov (Moravljanov) a usadil sa okolo centra nazvaného Morava (Marosvár, dnešný Čanád).[22] Títo Moravania chránili Franskú ríšu pred útokmi z východu a pod jej ochranu vybudovali vlastné panstvo. Ich vládcovia, Mojmír a Rastislav, pochádzali z rovnakého bosniansko-slavónskeho rodu ako Svätopluk a s ďalšími južnými Slovanmi zdieľali aj materiálnu kultúru doloženú náleziskami belobrdského typu. V roku 871 sa k moci v Čanáde dostal Svätopluk, čím sa spojilo bosniansko-slavónske kniežatsvo s moravským. Týmto spôsobom vznikla „Veľkomoravská“ ríša, ktorá však pretrvala iba jednu generáciu. Svätoplukov vplyv sa potom rozšíril do Chorvátska (879), ovládol Nitriansko obývané pohanskými Avarmi/Bulharmi (874 – 880), pripojil Panóniu (884) a bol korunovaný za kráľa (885). Od Arnulfa získal darom Čechy (890), ktoré už predtým boli v úzkom zväzku s (českou) Moravou.[23] Až po páde Veľkej Moravy sa prenáša názov Morava na územie v dnešného Česka a šíri sa nesprávne povedomie o jej histórii.

Eggersova práca bola prijatá do renomovanej edičnej rady a stala sa prvou, ktorá vyvolala rozsiahlejšiu kritiku prominentných stredoeurópskych historikov a archeológov (Wolfram[24][25], Bláhová[26], Měřínský[27], Třeštík[28], Marsina[29][30] a ďalší). Ako upozornili viacerí z nich, autor svoje spochybnenie archeologických nálezov na územiach tradične spájaných s jadrom Veľkej Moravy dostatočne nepodložil a miesto toho sa odvolal na nepublikovanú časť svojej práce.[31] Kultúra belobrdského typu, ktorá mala spájať jeho Moravanov s ďalšími južnými Slovanmi je datovaná o takmer 200 rokov neskôr.

Avarské osídlenie Slovenska, tak ako ho predpokladá, nie je archeologicky doložené[32] a podľa súčasných poznatkov ani v čase najväčšieho vzrastu Avarského kaganátu nepresiahlo cca 15% územia.[33] Cieľom kritiky oponentov sa stala aj Eggersova práca s prameňmi. Ako prvý voči jeho interpretácii prameňov vystúpil Herwig Wolfram (riaditeľ Institut für Österreichische Geschichtsforschung), ktorý mal prístup k rukopisu práce, upozornil na metodické nedostatky a potvrdil tradičnú lokalizáciu. Podľa oponentov, autor v mnohých prípadoch vychádza z málo dôveryhodných a neskorých zdrojov (napr. Letopis Dukljana), pričom ignoruje spoľahlivejšie zdroje. Eggersove interpretácie vzťahov medzi Čechami a Moravou v 9. storočí českých historikov prekvapili a považujú ich vzhľadom na súčasný stav výskumu za problematické.[pozn 4]

Poznámky
  1. V pôvodnom (gréckom) znení: Οἱ δὲ Τοῦρκοι παρὰ τῶν Πατζινακιτῶν διωχθέντες ἦλθον καὶ κατεσκήνωσαν εἰς τὴν γῆν, εἰς ἣν νῦν οἰκοῦσιν. Ἐν αὐτῷ δὲ τῷ τόπῳ παλαιά τινα ἔστιν γνωρίσματα· καὶ πρῶτον μέν ἐστιν ἡ τοῦ βασιλέως Τραϊανοῦ γέφυρα κατὰ τὴν τῆς Τουρκίας ἀρχήν, ἔπειτα καὶ ἡ Βελέγραδα ἀπὸ τριῶν ἡμερῶν τῆς αὐτῆς γεφύρας, ἐν ᾗ καὶ ὁ πύργος ἐστὶν τοῦ ἁγίου καὶ μεγάλου Κωνσταντίνου, τοῦ βασιλέως, καὶ πάλιν κατὰ τὴν τοῦ ποταμοῦ ἀναδρομήν ἐστιν τὸ Σέρμιον ἐκεῖνο λεγόμενον, ἀπὸ τῆς Βελεγράδας ὁδὸν ἔχον ἡμερῶν δύο, καὶ ἀπὸ τῶν ἐκεῖσε ἡ μεγάλη Μοραβία, ἡ ἀβάπτιστος, ἣν καὶ ἐξήλειψαν οἱ Τοῦρκοι, ἧς ἦρχε τὸ πρότερον ὁ Σφενδοπλόκος.
  2. V čase publikovania Bobovej práce už boli známe viaceré významné archeologické nálezy z Česko-Slovenska. Systematický výskum Mikulčíc začal ešte v 50. rokoch.
  3. Toto územie Avarov/Bulharov na Slovensku údajne siahalo na západe od Malých Karpát až do oblasti východného Slovenska a od Dunaja až po územia Visľanov v Poľsku. S Eggersovou Moravou zdieľalo hranicu prechádzajúcu dnešným severným Maďarskom blízko slovenských hraníc, od ohybu Dunaja na juh v oblasti Kismaros smerom na východ. Pozri Karte 18: Die Großreichsbildung unter Sventopulk und seine Entwicklung 870 – 894.
  4. „Představa, že Bořivoj vládl ze svého primitivního Levého Hradce bohatým a výstavním moravským hradským centrům a jejich obyvatelům, ověšeným zlatem a hedvábím, je pro mě poněkud zábavná.“ Třeštík 1996, s. 91

Referencie
  1. Tibenský 1958, s. 98
  2. Tibenský 1958, s. 98 – 99
  3. Tibenský 1958, s. 104
  4. Šafárik 1863, s. 507
  5. Marsina 2000, s. 157
  6. Boba 1971, s. 3
  7. Boba 1971, s. 2
  8. Boba 1971, s. 134
  9. Boba 1971, s. 12
  10. Štefanovičovičová 2000, s. 32
  11. Betti 2013, s. 32
  12. Marsina 1999, s. 34
  13. Betti 2013, s. 30
  14. Boba 1971, s. 141
  15. Boba 1971, s. 155
  16. Boba 1971, s. 154
  17. Boba 1971, s. 150
  18. Měřínský 2006, s. 744
  19. Marsina 1999, s. 30
  20. Štefanovičová 2000, s. 6
  21. Eggers 1995, s. 381
  22. Eggers 1995, s. 151
  23. Eggers 1995, s. 358
  24. Wolfram 1995
  25. Wolfram 1997
  26. Bláhová 1996
  27. Měřínský 2006
  28. Třeštík 1996
  29. Marsina 1999
  30. Marsina 2000
  31. Třeštík 1996, s. 88
  32. Marsina 1999, s. 35
  33. Zábojník 2009, s. 10

Použitá literatúra
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.