Agésandros z Rodosu

Agésandros alebo Hagésandros (starogr. Ἁγήσανδρος – Agésandros) bol grécky sochár v 1. storočí pred Kr.[1][2][3]

Laokoón, Musei del Vaticano, Rím
Fragmenty súsošia Skylly, Museo Archeologico Nazionale Grotta di Tiberio, Sperlonga
Fragmenty súsošia Oslepenie Polyféma, Museo Archeologico Nazionale Grotta di Tiberio, Sperlonga

Agésandros, syn Paiónia z ostrova Rodos, tvoril zrejme 1. stor. pred Kr.[1] Pripisuje sa mu spoluautorstvo (originálu) sochárskych diel súsoší Skylly a Charybdy, Oslepenie Polyféma a sochárskeho veľdiela mramorového súsošia Laokoóna a jeho synov. Fragmenty zo súsošia Skylly a Charybdy a súsošia Oslepenia Polyféma sa našli v roku 1957 v tzv. Tibériovej jaskyni pri dedine Sperlonge juhovýchodne od Ríma. Ako ich autori sú spolu s ním uvedení jeho syn Athanodóros[4] a jeho rodák Polydóros.[5][6] V tejto jaskyni s umelým bazénom vytesanej do skaly sa našli aj zvyšky iných súsoší, ktoré kedysi jaskyňu zdobili, napr. Menelaos a Patroklos a iné výjavy z Odysey. Ich datovanie je sporné.[7]

Súsošie Laokoóna a jeho synov objavili v roku 1506 v zrúcaninách Titových kúpeľov v Ríme (pri kopaní základov stavby na Esquilínskom návrší), kde ho už obdivoval rímsky spisovateľ Plínius.[8] Agésandros zhotovil toto dielo v spolupráci s Athanodórom a Polydórom okolo roku 25 pred Kr. (existuje niekoľko rôznych datovaní tohto súsošia, od 140 až 50 pred Kr. niektorí vedci ho dokonca datujú do obdobia rímskeho cisárstva.[2][9][1])[4] Už v staroveku sa tomuto dielu pripisovalo prvenstvo pred všetkými maľbami a sochami (podľa znalca umenia Winckelmanna v dejinách nebolo vytvorené nič, čo by sa s ním dalo porovnať).[10] V Laokoóntovom súsoší (vysokom 1,84 m) je vystupňovaný divadelný efekt ľudského tela. Fyzická bolesť zo smrtiaceho zovretia hadov, poslaných Apolónom, sa spája s nesmiernym utrpením, ktoré prežíva trójsky kňaz Laokoón pri pohľade na smrť svojich synov. Všetky telá sa zvíjajú v zovretí dvoch hadov. Otec napína hrudník a pod kožou sa mu črtajú výrazné svaly a žily. Zúfalé napätie tvárí, strapaté vlasy a skrútené telá vytvárajú z tohto súsošia celkom určite jedno z najveľkolepejších diel antického sochárstva.[4]

Súsošie bolo po objave značne poškodené a niektoré časti chýbali, preto pápež Július II. požiadal Michelangela, aby ho doplnil. Odmietol to, lebo vraj nemá na to dostatočné schopnosti. Neskôr sa na to aj napriek tomu niekto podujal (pravdepodobne Michelangelov žiak), ale správa Vatikánskeho múzea tieto úpravy dala aj tak odstrániť. O tom, kto, kedy a kde originál tohto diela zhotovil, sa mnoho popísalo. Znalci sa dnes prikláňajú k tomu, že bolo zhotovené na ostrove Rodos a do Ríma sa dostalo začiatkom druhej štvrtiny 1. stor. pred Kr., keď ho rodský senát venoval cisárovi Tibériovi na znak svojho podriadenia sa Rímu. To, že ho zhotovili sochári Athanodóros, Agésandros a Polydóros, ako to píše Plínius,[9] potvrdil aj nápis, ktorý našli v roku 1957 na zlomku z asi dvakrát väčšej sochy Laokoónta v talianskej Sperlonge.[11]

Ἀθαν[ό]δωρος Ἁγησάνδρ[ο]υ καὶ Ἁγήσανδρο[ς] Πα[ιω]νίου κ[α]ὶ Π[ο]λ[ύ]δωρος Πολυ[δ]ώρου Ῥόδιο[ι] ἐποίησα[ν] preklad: Athanodóros, syn Agésandra a Agésandros, syn Paiónia a Polydóros, syn Polydóra z Rodosu zhotovili
- text v starogréčtine[5]- Hranaté zátvorky znamenajú doplnenie medzier (lacunae) a označujú písmená, ktoré sú nečitateľné alebo úplne stratené.[12]

Referencie a bibliografia
  1. Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Hagesandros
  2. Jerome Jordan Pollitt. Art in the Hellenistic Age. Cambridge : Cambridge University Press, 1986. ISBN 978-05-2127-672-6. S. 122.
  3. SCHMUCK, Hilmar. Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2001. 1073 s. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 410. (po nemecky)
  4. José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 187.
  5. Inscriptiones Magna Graecia, SEG 19:623
  6. Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 433.
  7. NOVOTNÝ, Bohuslav. Encyklopédia archeológie. Bratislava : Obzor, 1986. 1028 s. S. 812.
  8. Plínius, Naturalis Historia, 36, 37.
  9. Virtuelles Antiken Museum Goetting
  10. Johann Joachim Winckelmann. Dějiny umění starověku Stati. Praha : Odeon, 1986. 01-519-86. S. 223.
  11. Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 266.
  12. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 268.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.