Absint

Absint je silný alkoholický nápoj, ktorý zvyčajne obsahuje 50 % – 70 % alkoholu. Jeho horkú chuť spôsobuje absintín.[1]
Môže byť priezračný (blanche z fr. – číry), alebo zelený (verte z fr. – zelený). Tradičná zelená farba je spôsobená chlorofylom rastlín z druhej macerácie (palina rímska, puškvorec, mäta pieporná, medovka lekárska, sladké drievko a iné). Aj preto sa plní do fliaš z tmavozeleného skla; chlorofyl totiž vplyvom slnečného žiarenia reaguje a nápoj mení svoje sfarbenie na olivovo zelené až hnedé tzv. „dead leaf“.

Typická príprava absintu

Absint sa pije neriedený len vzácne - bol určený pre prípravu riedením a v minulosti sa tento rituál vždy dodržiaval.[1] Je to jedna z najdôslednejších príprav alkoholického nápoja vôbec.

Postup

Do pohárika sa vleje obvykle 4 cl absintu. Cez hrany pohára sa položí špeciálne perforovaná absintová lyžica, na ktorej je kocka cukru. Veľmi pomalým kvapkaním ľadovej vody na kocku sa začne absint riediť. Riedením sa po chvíľke začne od dna pohárika vytvárať zákal, takzvaný louche (čítaj lúš) efekt. Príčinou jeho vzniku sú silice anízu a feniklu, ktoré sú rozpustné v alkohole, ale nerozpustné vo vode. Ich zrážanie pripomína tanec a je na pohľad veľmi efektný. Mliečny zákal pomaly postupuje ku hladine a po správnom nariedení zmení pôvodnú farbu absintu na mliečne bielu. Väčšinou sa používa tri až päť dielov vody na jeden diel absintu takže v kombinácii 4 cl absintu sa získava takmer 2 dl nápoja.

V roku 1792 si doktor Pierre Ordinaire zapísal recept absintu a tak sa stal priekopníkom vlastností palinového nápoja. Absint bol považovaný za univerzálny liečivý prostriedok, preto v tých časoch dostal pomenovanie »La Fee Verte« alebo »Zelená víla«. Toto pomenovanie sa udržalo až dodnes. Absint sa používal ako liek proti slabému apetítu a na zažívacie problémy. Pridával sa do vína, aby mal opojnejšie účinky. V minulosti sa pomenovanie »Zelená víla« spájalo s čarami, mytológiou a s omamnou silou žien. Toto všetko len pridalo na známosti koncentrátu vyrábaného Ordinairom a zvyšovalo popularitu absintu.

V roku 1797 príbuzný Ordinaira Henry-Louis Pernod otvoril prvú fabriku na výrobu absintu vo Švajčiarsku. V tom istom roku otvoril ďalšiu veľkú fabriku na jeho výrobu v Pont-Arles (Francúzsko). Pernodov absint sa začal predávať po celom svete.

Popularita absintu stúpla počas francúzskych koloniálnych vojen v Severnej Afrike, ktoré sa začali v roku 1830 a svoj vrchol dosiahli v rokoch 1844-1847. Francúzski vojaci dostávali dávku absintu ako prevenciu proti malárii, dyzentérii a iným chorobám a tiež na dezinfekciu pitnej vody. Ukázalo sa, že absint je natoľko účinný, že sa stal súčasťou francúzskeho armádneho života od Madagaskaru až po Indočínu. Móda piť absint sa tiež rozšírila medzi francúzskymi kolonistami a emigrantmi v Alžírsku. V tom čase sa vo vojskách Severnej Afriky začali objavovať prípady paranoidnej schizofrénie, nazývanej »le cafard«.

Keď sa vojaci Afrického bataliónu vrátili do Francúzska, priniesli si so sebou aj vášeň k absintu. Africký batalión sa preslávil počas neobyčajne úspešných vojen a pitie absintu na parížskych bulvároch sa stalo ušľachtilým a pôsobivým. Čoskoro tento zvyk prešiel od vojakov k buržoázii. Nastala zlatá éra absintu, ktorá však netrvala veľmi dlho, hoci vo Francúzku na ňu dodnes spomínajú s nostalgiou.

Pitie absintu bolo jednou z typických čŕt parížskeho života Druhého Impéria, za čias vlády Napoleona III. (1852-1870). Po potlačení revolúcie v roku 1848 buržoázia dostala plnú moc a zvyk pitia absintu sa rozšíril prakticky všade. Vtedy sa jeho pitie považovalo za prostriedok na zlepšenie apetítu pred večerou a tiež za spôsob príjemného a rituálneho zavŕšenia dňa a prechodu na večernú atmosféru. Čas medzi piatou a siedmou hodinou večera sa nazýval »l’heure verte«, zelenou hodinkou. Spočiatku sa považovalo za vhodné vypiť iba jednu dávku.

Prísne dodržiavanie užívania absintu v daných časových intervaloch aspoň do určitej miery ochránilo ľudí od zneužitia tohto nápoja. V roku 1880 bol absint známy po celom Francúzsku a jeho popularita sa dokonca vyrovnala vínu. Šíril sa vďaka verejnej hystérii, ktorá bola spôsobená jeho silnými účinkami. Absint urobil z mnohých alkoholikov, ale vtedy sa tomu hovorilo absintizmus. Užívanie absintu dokonca považovali za vstupenku do blázinca.

V auguste v roku 1905 švajčiarsky farmár a známy pijan pod vplyvom veľkého množstva absintu a iných alkoholických nápojov povraždil celú svoju rodinu. Dostalo sa to na titulnú stranu všetkých európskych novín. Začali sa šíriť fámy, že absint privádza ľudí do šialenstva a dokonca má na svedomí aj úmrtia vtedajších umelcov. V konečnom dôsledku sa absint v mnohých krajinách stal nepopulárnym a v niektorých bol zakázaný legislatívou.

Po 100 rokoch sa absint vrátil. V roku 2004 ho legalizoval švajčiarsky parlament, kde bol v krajine od roku 1907 zakázaný. Dňa 24. júla 2004 amsterdamský súd vyhlásil zákon o zákaze užívania absintu z roku 1909 za neplatný. V súčasnosti výrobcovia absintu musia dodržiavať smernice (zavedené EÚ), podľa ktorých množstvo tujónu (spôsobuje ochrnutie nervovej sústavy) v absinte nesmie prekročiť 10 mg/l v bežných liehovinách a 35 mg/l v bitter (horkých) nápojoch.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Absint