Žďár nad Sázavou (kláštor)

Kláštor založil v roku 1252 Boček z Jaroslavic a zo Zbraslavi.[1] Mnísi do novo založeného kláštora prišli zo západočeského Nepomuka.[1] To je tiež dôvod, prečo bol v barokovom období v kláštore v takej miere ctený Ján Nepomucký.

Za husitských vojen bol kláštor vypálený a potom hospodársky živoril, hoci sa o jeho obnovu snažil aj Jiří z Poděbrad, ktorý bol potomkom zakladateľa kláštora a podľa patronátneho práva bol za stav kláštora zodpovedný. Roku 1588 knieža Karol II. Minstrberský ako ďalší potomok zakladateľa s odvolaním na patronátne právo vymenil kláštor a jeho pozemkový majetok s olomouckým biskupom Stanislavom Pavlovským za iný statok. Kláštor sa touto výmenou stal poddanským tovarom. Olomoucký kardinál František z Ditrichštejna potom najprv roku 1606 kláštor pripojil k biskupským statkom, roku 1613 ho dokonca zrušil a roku 1617 s biskupstvom vymenil za chropyňský statok. Žďár nad Sázavou sa touto transakciou stal osobným majetkom kardinála.[1]

V tom čase doznal areál tiež stavebných zmien. Roku 1607 bol upravovaný murárskym majstrom Petrom Šeresom z Velkého Meziříčí. V rokoch 1614–16 nechal kardinál Ditrichštejn prebudovať prelatúru na zámok. V tom čase tiež nechal ditrichštejnský hospodársky úradník Šimon Kratzer zo Schönsperka zbúrať väčšinu pôvodnej ranne gotickej krížovej chodby kláštora (zostala zrejme len dodnes dochovaná studničná stavba).[1]

Za druhého zakladateľa kláštora je označovaný cisterciánsky opát Jan Greifenfels z Greiferifelsu, ktorý roku 1638 vykúpil bývalý kláštorný majetok od Maxmiliána z Ditrichštejna za 44 000 zlatých.[1] Po roku 1638 tiež zrejme prebehla prvá vlna opráv kláštorných budov, predovšetkým budov konventu.[2]

stav kláštora v polovici 18. storočia: prelatúra s rozsiahlou záhradou je barokovo prestavaná a výrazne rozšírená, rovnako ako kostol svätej Margaréty pri bráne, barokovú podobu má aj veža a ďalšie budovy, vpravo hore je kostol svätého Jána Nepomuckého, medzi ním a kláštorom je rozsiahla plocha nového rybníka, vpravo dole nový barokový most

O obnovu kláštora sa zaslúžil rovnako opát Benedikt Zauninüller (1676 – 91), ktorý nechal výrazne prestavať budovy konventu. Opát Edmund Wagner (1691 – 1705) potom v rámci obnovy po požiari, ktorý kláštor postihol roku 1689, nechal okrem samotnej obnovy poškodených budov tiež vybudovať Giovannim Battistom Spinettim di Angelo po roku 1701 nový, osemboký kostolík svätej Margaréty pri vstupe do areálu, ktorý bol určený pre laických návštevníkov kláštora. Ten istý staviteľ potom do roku 1703 novo vybudoval aj priľahlú kláštornú bránu.[3]

Najvýznamnejšie sa však do stavebnej podoby kláštora aj celého okolia zapísal opát Václav Vejmluva (opátom v rokoch 1705 – 38). Pravdepodobne už v roku 1706 nadviazal spoluprácu s Janom Santinim.[4]

Vedľa Jana Santiniho sa tohto diania zúčastnili tiež sochári Řehoř Theny, Matěj Václav Jäckel a Ondřej Zonner, maliari Michael Willmann, Simon Gionirna a Karel František Töpper.[1]

Opát Vejmluva nechal nielen doplniť výzdobu kláštorného kostola Nanebovzatia Panny Márie, konventu a ďalších budov, ale tiež dal veľkoryso prestavať a rozšíriť prelatúru do podoby mohutného, v podstate zámockého štvorkrídlového objektu s nadväzujúcou francúzskou záhradou. V časti opátstva nechal tiež vybudovať priestory pre akadémiu šľachtickej mládeže, založenú roku 1727, koniareň a jazdiareň.[1]

vstupné krídlo prelatúry

Vstupná časť prelatúry z rokov 1720 – 34 a tiež súbežne budovaný trakt koniarní vznikli podľa projektu Jana Santiniho. Ostatné krídla spadajú až do druhej polovice 18. storočia a projektoval ich zrejme František Maxmilián Kaňka.[1]

Mimo areál kláštora projektoval Santini predovšetkým pútnický kostol svätého Jána Nepomuckého na neďalekom kopci, ktorý bol podľa vzoru krajiny v okolí Nepomuku pomenovaný Zelená hora, Hospodársky dvor Lyra a morový Dolný cintorín.

Bezprostredným impulzom k zrušeniu kláštora bol zhubný požiar 16. júla 1784. Posledný opát Otto Steinbach z Kranichštejna (opátom v rokoch 1782 – 84) po ňom sám požiadal Jozefa II. o zrušenie kláštora, ktoré bolo uskutočnené hneď, 13. októbra 1784. Majetok kláštora bol predaný náboženskému fondu. Roku 1786 sa konventný kostol stal kostolom farským a doterajší farský kostol svätej Margaréty pri bráne kláštora bol zrušený.[1]

Budova prelatúry, kláštorný kostol a ďalšie hospodárske budovy boli po požiari obnovené. Len budovy vlastného konventu zostali neobnovené a postupne chátrali.[1]

Roku 1826 panstvo za 170 550 zlatých odkúpil najvyšší maršal Kráľovstva českého Josef Vratislav z Mitrovic. Ďalšími majiteľmi boli knieža František Josef z Ditrichštejna-Prokau-Leslie a potom Clam-Gallasovci. Poslednými šľachtickými vlastníkmi rodina Kinských.[1]

Roku 1945 bol bývalý kláštor, dnes zámok Žďár nad Sázavou s celým panstvom znárodnený. Neskôr tu bolo umiestnené Múzeum knihy. V šesťdesiatich rokoch bolo zastrešené a rekonštruované západné krídlo konventu, ktoré je dnes vedľa izolovane stojacej studničnej stavby jedinou dochovanou časťou vlastného konventu. Vedľa Múzea knihy v areáli postupne začalo pôsobiť okresné múzeum a okresný archív. Bývalé koniarne sa zmenili na expozíciu diela Jana Santiniho a vývoja cisterciánskeho kláštora.[1]

V roku 1991 bol areál v reštitúcii vrátený rodine Kinských. V auguste 2009 dostal kláštorný kostol titul Bazilika Minor.[5]

Bývalý kláštorný areál možno rozčleniť do troch častí ktorými návštevník postupne prechádza. Vľavo od barokovej vstupnej brány sa v prestavanej podobe dochoval zrušený barokový osemboký kostolík svätej Margaréty, ktorý ako farský slúžil obyvateľom okolia a tiež laickým návštevníkom kláštora. V pravej časti sú dodnes dochované budovy hospodárskeho príslušenstva kláštora.

druhé nádvorie s vežou, vpravo stará časť prelatúry, celkom vpravo (čiastočne kryté vegetáciou) jej barokové vstupné krídlo

Druhou časťou, ktorá v čase existencie kláštora stále ešte bola otvorená aj laickým návštevníkom, je veľké parkovo upravené nádvorie. Pri vstupu ho „stráži“ vysoká baroková veža a po ľavej strane sa rozkladá mohutná budova prelatúry, ktorá po zrušení kláštora slúžila ako zámok.

Prelatúra, ktorá v tomto kláštore slúžila nielen ako osobné sídlo opáta, miesto významných spoločenských udalostí a sídlo správy panstva, ale tiež ako sídlo šľachtickej akadémie, je tvorená troma časťami:

Prvá z nich je samostatne vytvorená trojkrídlová, pôvodne stredoveká budova v juhozápadnom nároží prelatúry. Druhou je vstupné krídlo prelatúry, vybudované podľa projektu Jana Santiniho, ktoré je za zmienenú staršiu časť v juhozápadnom nároží o niečo menšie čím vytvára náznak čestného dvora. V strede tohto krídla je situovaná centrálna, osemboká stavba s prejazdom v prízemí. V jej poschodí je v interiéri situovaná veľká sála s freskou K. F. Töppera z roku 1734 zachytávajúcou nebeskú blaženosť cisterciánov. Bočné časti krídla tvoria nižšie, nerovnako vysoké časti, nadväzujúce vľavo na pôvodnú prelatúru a vpravo na konventný kostol. Okrem zmienenej fresky zaujmú v interiéri tiež pre Santiniho typické, bohato utvárané štukové obrazce na klenbách. Treťou časťou prelatúry je trojica mladších barokových krídel, uzatvárajúcich obdĺžnikové nádvorie. Rozľahlá severná budova je vonkajším priečelím otočená do dnes neudržiavanej opátskej záhrady.[1]

Schematický pôdorys kláštorného kostola a konventných budov

Tretiu časť kláštora, ktorá bola v čase jeho fungovania laikom celkom uzavretá, tvoria budovy vlastného konventu s konventným kostolom Nanebovzatia Panny Márie. Gotický kostol bol prestavaný barokovo a doplnený niekoľkými výraznými zásahmi Jana Santiniho. Kostol je tiež vybavený vrcholne barokovým, bohato zdobeným mobiliárom.

Z konventných budov sa dochovalo len západné krídlo, ktoré čiastočne obsahuje gotické konštrukcie, ale jeho súčasná podoba je baroková. V tom čase bola tiež vyzdobená cyklom fresiek zo života Bernarda z Clairvaux od maliara Simona Gionirnu. Krídlo bolo pravdaže, hoci sa ako jediné z konventných budov dochovalo, výrazne stavebne poškodené chátraním a je preto tiež dosť poznamenané úpravami zo šesťdesiatych rokov 20. storočia.[1]

V priestore bývalého rajského dvora je dochovaná samostatne stojaca, pôvodne gotická, Janom Santinim barokovo upravená studničná stavba. Ide o desaťboku stavbičku s nárožnými opierkami, ktorá pôvodne nadväzovala na krížovú chodbu kláštora. Vo vnútri stavbičky je dochovaná baroková studňa s mramorovým parapetom a hodnotnou kovanou barokovou mrežou s kladkou. Priestor je zaklenutý barokovou tehlovou klenbou s trojuholnými výsekmi, ktorá je pokrytá barokovo-gotickými štukovými rebrami a ďalšími architektonickými článkami.[6]

Severne, t. j. naľavo od kostola sa nachádza budova barokových koniarní, opäť podľa Santiniho návrhu. Ďalšie, pôvodne barokové hospodárske budovy sa nachádzajú aj v priestore na východ od kláštorného kostola.