Štefan Svetko

• 1926 - 19. júna sa narodil v Mojši pri Žiline
• 1932 - 1939 základná škola a meštianka vo Varíne
• 1939 - 1946 reálne gymnázium v Žiline
• 1946 - 1952 České vysoké učení technické, Vysoká škola architektúry a pozemného staviteľstva
• 1949 - 1951 práca u Dr. Lorenza, v ateliéri ochrany pamiatok
• 1951 - 1962 pred skončením školy zamestnanie v Stavprojekte Bratislava,postupne vedúci projektant, vedúci ateliéru
• 1962 - 1967 vedúci ateliéru Útvaru hlavného architekta Bratislavy, námestník hlavného architekta
• 1964 - Cena Dušana Jurkoviča za sídlisko na Ul. Februárového víťazstva (Račianska)
• 1967 - 1972 Združenie projektových ateliérov, vedúci ateliéru, predseda riaditeľskej rady
• 1967 - Cena Dušana Jurkoviča za Smerný územný plán Bratislavy
• 1972 - 1992 Štátny projektový a typizačný ústav Bratislava, vedúci ateliéru
• 1993 - odchod do dôchodku, autorizovaný architekt
• 1998 - Cena Emila Beluša za celoživotné dielo
• 2001 - Budova Slovenského rozhlasu v Bratislave - víťaz ankety Stavba storočia - v kategórií Občianske stavby
• 2004 - Cena Ministerstva výstavby a životného prostredia za projekt sociálnych bytov v Devínskej Novej Vsi
• 2006 - Nominácia na cenu CEZAR za bytové domy na Mikulášskej ulici v Bratislave
• 2009 - 8. septembra zomrel vo veku 83 rokov v Bratislave.

Pochádza zo štyroch potomkov Jána a Pavlíny, ako druhý najstarší syn Svetkovcov. Mimo Štefana to bol starší brat Jozef a dve mladšie sestry, Ruženka a Margita. Ruženka ako dvojročná umrela na zápal pľúc, brat Jozef zomrel v roku 2008 vo veku 84 rokov.

Na základnú školu nastúpil v rodnej dedine Mojši. Škola bola po kaštieli nad majerom druhý najväčší dom v dedine. Výučba ôsmich ročníkov tu prebiehala v jednej triede, kde sa naraz stretávali žiaci prvej až ôsmej triedy. Osemtriednu školu v Mojiši nedochodil, pretože ho rodičia po piatej triede dali na meštianku vo Varíne. Po druhej triede meštianky nastúpil na žilinské gymnázium do 2. ročníka. Na gymnáziu študoval sedem rokov. Po neúspechu prijímacej skúšky na odbor maliarstva v Prahe si podal prihlášku na architektúru. Na jeseň roku 1946 začal študovať na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva Českého vysokého učenia technického v Prahe. Na fakulte prijímal progresívne idey funkcionalistických prúdov, sprostredkované svojimi profesormi, predstaviteľmi svetovej moderny.

Už počas štúdia pracoval v ateliéri rekonštrukcie pamiatkových stavieb architekta Dr. Lorenza a v roku 1950 nastúpil do bratislavského Stavprojektu, kde na nával práce, spojenej so začínajúcou sa konjunktúrov hromadnej bytovej výstavby nebolo dosť kvalifikovaných ľudí. Do Prahy chodieval už len pre zápočty a na skúšky. Školu vďaka praxi v bratislavskom Stavprojekte skončil s vyznamenaním. Pred skončením školy býval v Bratislave u svojho šéfa Rudolfa Miňovského, ktorý viedol v Stavprojekte občianske a bytové stavby. Dva roky po svadbe roku 1949 s mladou Slovenkou Margitou Vagovičovou dostal v Bratislave jednoizbový byt v historickom jadre, na Baštovej ulici. Na začiatok pomáhal pri vykonávajúcich projektoch, kreslil najmä perspektívne pohľady budúcich stavieb. Veľmi skoro dostal aj samostatné projekty, medzi ktoré patrila materská škola v Plaveckom Štvrtku, areál podniku Karpatia v Novom Meste nad Váhom. Vojenskú službu slúžil vo Vojenskom projektovom ústave, kde robil viacero rekonštrukčných, ale aj nových vojenských stavieb. Zaslúžil sa o rekonštrukciu kasární v Kroměříži, vojenských stavieb na Libave, administratívnu budovu v Olomouci, nové kasárne v Bučovciach. Počas vojenskej služby nadviazal viacero nových priateľstiev, najmä však s Ing. arch. Štefanom Ďurkovičom, s ktorým potom spolupracoval na projektoch po celý život. Po vojne sa vrátil do Stavprojektu, kde vzniklo v tej dobe už komplexné pracovisko – ateliér číslo 9, ktorý sa venoval stavebnému rozvoju hlavného mesta. Viedol ho budúci profesor architektúry doktor technických vied Ing. arch. Martin Kusý. Podľa tohto vzoru sa potom prebudovali všetky ateliéry. V tom čase mal možnosť absolvovať viacero ciest do zahraničia. V roku 1954 do Poľska a o dva roky neskôr do Sovietskeho zväzu. Oči mu však otvorila až cesta do Juhoslávie, kde mohol vidieť, kam kráča svetový vývoj. Skutočnou školou, ale najmä povzbudením boli cesty do Anglicka, Nemecka, na Svetovú výstavu Expo v Montreale, do Kanady či na Kubu.

Tvorba architekta Štefana Svetka sa dá lokalizovať na deviaty ateliér bratislavského Stavprojektu, pod vedením architekta Kusého. Počiatky jeho tvorby tvoria obytné štruktúry v Bratislave, medzi ktoré patria najmä vnútromestské sídlisko na Košickej ulici, sídlisko Malinovského, sídlisko Februárka (Sídlisko na ulici Februárového víťazstva). Vo februári roku 1962 mu nečakane zomrela jeho manželka. Na Útvare hlavného architekta pôsobil v rokoch 1962 – 1968 ako vedúci projektant a námestník hlavného architekta Ing. arch. Hladkého. Ten sa onedlho stal primátorom a neskôr ministrom, tak bol Štefan Svetko poverený vedením útvaru. Namiesto vlastnej tvorby ho čakala práca pre iných, ktorá spočívala predovšetkým z uvažovania v najširších kontextoch dotýkajúcich sa života bežných ľudí. V tomto období dochádza k miernemu uvoľneniu politickej situácie a do istej miery i v architektúre sa objavujú odvážnejšie návrhy. Prebiehala tiež medzinárodná súťaž na Petržalku. Úvahy o netradičných formách realizácie Petržalky radikálne ukončil politický vývoj – okupácia Československa v roku 1968, ktorá prerušila takmer všetky novonadobudnuté kontakty so svetom. Okupácia, vstup vojsk na naše územie mal za následok vylúčenie Štefana Svetka KSČ, podobne boli poznačení aj jeho najbližší. V tomto období sa podarilo realizovať vytúženú myšlienku – vznik nezávislých tvorivých pracovísk, projektových ateliérov Zväzu slovenských architektov (ZSA). V rokoch 1968 – 1969 sa pri ZSA vytvorili tri zriadenia, podnik Architektonická služba, Dielo súžiace výtvarníkom a A–Press, dokumentačné stredisko architektonickej služby na Slovensku. Jedným bol ateliér, v ktorom pôsobil Š. Svetko, Š. Ďurkovič, Oto Hrabko a jedna administratívna pracovníčka. Sídlil v provizórnych priestoroch na Bajkalskej, neskôr v sochárskom štúdiu na bývalej Pionierskej ulici. Normalizácia v politickom, ale aj kultúrnom živote mu priniesla spoločenskú a odbornú izoláciu. Združenie projektových ateliérov bolo zrušené a jej činnosť prešla pod Študijný, projektový a typizačný ústav, kde zakotvil po zrušení spomínaného ZPA. V roku 1962 sa oženil s Katkou Stráňavovou a začal svojpomocne s výstavbou vlastného rodinného domu. Aj napriek spoločenskej izolácií dostával vážne práce, len ich nesmel podpisovať. Jednou takouto stavbou bol projekt štátneho ubytovacieho zariadenia na Bôriku, osobitné zariadenie Javorina a práca na projekte novej budovy Slovenského rozhlasu. V čase Helsinskej konferencie sa pustil do náročnej a prepotrebnej práce, do Prognóznej štúdie Veľkého územného celku hlavného mesta. V roku 1986 robil výstavu. Onedlho mu ochorel syn. V roku 1989, nástupom slobody mu zomiera. Trauma mu zabránila účastniť sa na udalostiach v novembri a decembri 1989. Ponoril sa do práce a onedlho aj do realizácie svojich predstáv o vnútornom usporiadaní architektonického života. Zápasil pri tom s nepochopením, nie len zo strany rozličných činovníkov, ale aj architektonickej obce. V roku 1992 začal podnikať. V roku 1998 sa mu dostalo jednej z najvyšších pôct – Cena Emila Belluša za celoživotné dielo. V roku 2009 bol nominovaný na cenu Krištáľové krídlo za celoživotný prínos v architektúre.

• Budova Slovenského rozhlasu, realizácia 1977 – 1980. Spoluautori: B. Kissling, Š. Ďurkovič
• Budova Slovenského rozhlasu, model
• Hotel Bôrik v Bratislave, r. 1974. Spoluautor: Š. Ďurkovič Hotel Javorina. Spoluautor: J. Hauskrecht
• Obytný súbor Medzi Jarkami v Bratislave, 1973. Spoluautor: Š. Ďurkovič

• Kramár E.: Umenie života : Vydavateľstvo SAS, Bratislava 1994 , str. 82.
• Čomaj J.: Architekt Svetko : Vydavateľstvo MAGMA, Čadca 1998
• Dulla M., Moravčíková H.: Architektúra Slovenska v 20.storočí. : Vydavateľstvo SLOVART, Bratislava 2002 , str. 220 – 223.