Štefan Šujan

Narodil sa v Bratislave. Tu v rokoch 1962– 1965 študoval na SVŠ a v r. 1965– 1970 na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. R. 1974 RNDr., 1977 CSc.

R. 1969– 1970 asistent na Katedre numerickej matematiky a matematickej štatistiky Prírodovedeckej fakulty UK. Obhájil kandidátsku dizertáciu Číselné charakteristiky aditívnych zdrojov informácie. Od r. 1979 samostatný vedecký pracovník v Ústave merania a meracej techniky Centra elektro-fyzikálneho výskumu SAV v Bratislave, súčasne v r. 1978 – 1983 absolvoval študijné a pracovné pobyty na vedeckých pracoviskách v Taliansku, Rakúsku, Nemecku a vo Švédsku, v r. 1983– 1985 v Spojenom ústave jadrových výskumov v Dubne v ZSSR. Priekopník metód teórie informácie na Slovensku.

Vo vedecko-výskumnej práci sa spočiatku venoval neparametrickým metódam matematickej štatistiky a neskôr kódovacím problémom a ergodickej teórii v teórii informácie a biomatematikou. Zaoberal sa kódovacími vetami pre abstraktné zdroje a kanály a s nimi súvisiacimi kódovacími vetami v ergodickej teórii. Odvodil kódovacie vety pre určité typy kanálov s konečným počtom ergodických asymptoticky stredných stacionárnych zložiek, čím rozšíril dovtedajšie výsledky Fontanu, Graya a Kieffera v tejto oblasti. Zovšeobecnil Ornsteinovu vetu o izomorfizme z prípadu stacionárnych, ergodických konečne určených procesov na prípad stacionárnych neergodických procesov s konečne určenými ergodickými zložkami. Podobné zovšeobecnenia urobil pre Thouvenotovu vetu o relatívnom izomorfizme, v oblasti viet o generátoroch rozšíril Kolmogorovovu vetu z prípadu jednoduchej transformácie zachovávajúcej mieru na prípad Abelovej grupy takýchto transformácií, podobný výsledok získal aj pre Kriegerovu vetu o generátoroch. Preskúmal zložité súvislosti medzi teóriou informácie a ergodickou teóriou, študoval univerzálne metódy reprezentácie dynamických systémov, čím zasiahol aj do biomatematických výskumov v úzkej spolupráci s K. Smítalovou a P. Brunovským. Jeho práce mali široký medzinárodný ohlas, pozývali ho viaceré renomované pracoviská v zahraničí, napr. na University of Missouri v USA. Jeho prístup k teórii kódovania zaujal aj koncern IBM pre konštrukciu nových počítačových systémov. Od r. 1983 pracoval v Laboratóriu teoretickej fyziky v Dubne. Tu vypracoval teoretický model spracovania informácie z experimentov vo fyzike elementárnych častíc a matematický model geometrie náhodných faktorov. V celkom novej formulácii vypracoval riešenie Lorenzovej rovnice. Originálne výsledky získal aj vo výskume matematických modelov čistých a heterofázových dynamických systémov a povahy fluktuácií v nich. Syntézou poznatkov uvedených výskumov bola predpokladaná doktorská dizertácia Entropies Revisited, ktorá zostala v rukopise. Počas pôsobenia v ZSSR nadviazal spoluprácu s matematikmi z Moskovskej štátnej univerzity a Ústavu problémov prenosu informácie Akadémie vied ZSSR.

Napísal 2 monografie: Stochastičnost v dinamičeskich sistemach (Dubna 1986), Dynamické modely biologických spoločenstiev (Bratislava 1989 s K. Smítalovou). Je autorom vysokoškolskej učebnice Základné poznatky štatistickej teórie odhadu (Bratislava 1975 s L. Kubáčkom). Zverejnil 32 vedeckých článkov, z nich 8 najrozsiahlejších štúdií uverejnil v odbornom časopise Kybernetika. Zhotovil viacero vedeckovýskumných správ a predniesol veľa príspevkov na domácich i medzinárodných konferenciách.

Bol aktívnym športovcom, v r. 1972– 1973 člen čs. reprezentačného družstva a rozhodca II. triedy v orientačnom behu. Spolupracoval so SÚV ČSZTV pri organizovaní pretekov v tejto disciplíne prípravou náročných kartografických podkladov. Člen komisie pre zahraničné styky a terminologickej komisie Jednoty slovenských matematikov a fyzikov pre matematiku, tajomník komisie pre biomatematiku pri Predsedníctve SAV.

Zomrel 19. januára 1985 v Dubne, ZSSR.

• Matematický ústav SAV – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok. Vzhľadom na to, že tento zdroj ešte nemá vyriešené autorské práva podľa licencie CC-BY-SA 3.0, nie je zatiaľ vhodné preberať články označené touto šablónou.