Štátna bezpečnosť

Štátna bezpečnosť (skr. ŠtB, po česky Státní bezpečnost, StB) bola štátna politická tajná služba Ministerstva vnútra ČSSR v Česko-Slovensku v povojnovom období. Bola neuniformovanou zložkou polície, ktorej príslušníci boli nazývaní eštebáci.

História

Na Slovensku od 1. januára 1940 až do jari 1945 (konca vojnovej Slovenskej republiky) existovala Ústredňa štátnej bezpečnosti (ÚŠB). Po konci druhej svetovej vojny významnú politickú moc získali komunisti, ktorí ovládli aj rezort bezpečnosti (ministrom vnútra sa stal komunista Václav Nosek). Už v roku 1945 kritizovali nekomunistickí politici nezákonnosti, ktorých sa dopúšťali príslušníci Bezpečnosti. Kritika sa zmenila na trvalý "zápas o Bezpečnosť" (napríklad spor o bezpečnostného referenta)[1]. Komunisti už v tom období mali sieť agentov, informátorov a tajných členov KSČ v ostatných stranách Národného frontu s cieľom ich ovládnuť.[1] Historici preto datujú vznik ŠtB do roku 1945[1][2] (30. júna 1945[chýba zdroj]).

 V roku 1947 sa ŠtB stala organizačnou zložkou ZNB. Zanikla rozkazom ministra vnútra Richarda Sachera 1. februára 1990.

Práva a povinnosti ŠtB stanovil zákon č. 149/1947 Zb., ktorý zároveň predpokladal jej budúce zlúčenie s kriminálnymi zložkami. K decembru 1947 boli k nej pričlenené spravodajské zložky a novelizovaný zákon o národnej bezpečnosti 286/1948 Zb. ešte rozšíril jej právomoci. V tomto období už bolo jej úlohou identifikovať, vyšetrovať a spracovávať (prípadne aj likvidovať) oponentov KSČ a komunistického režimu.

ŠtB predstavovala od začiatku komunistický útvar, ktorý už v rokoch 1945-1948 preukázateľne vykonával protizákonné operácie v prospech KSČ. Sledovanie a odpočúvanie významných členov ostatných strán, vytváranie falošných dôkazov, ktoré mali očierniť a zlikvidovať odporcov KSČ.

Tieto akcie boli neúspešné v prípadoch českých politikov Sergeja Ingra, Vladimíra Krajinu, Prokopa Drtinu, Petra Zenkla, avšak úspešné u predstaviteľov Demokratickej strany (Ján Kempný, Miloš Bugár), a obaja poslanci, ktorí sa nechali vydať trestnému stíhaniu, aby sa pred súdom očistili, boli na základe podhodených dôkazov odsúdení do väzenia. Už v tomto období používala ŠtB nezákonné metódy ako mučenie, vynucovanie priznania a používanie drog. Po februári 1948 sa tieto praktiky stali bežnými, podporované sovietskymi školiteľmi a pozorovateľmi. Prípady úmrtia alebo doživotného zmrzačenia vypočúvaných boli tolerované – po výsluchu ŠtB zomreli napríklad filozof Jan Patočka či kňaz Josef Toufar.

Pozri aj

Referencie
  1. Karel Kaplan: Protistátní bezpečnost 1945-1948. Historie vzniku a působení StB jako mocenského nástroje KSČ, Plus 2015, 490 str., ISBN 9788025903643
  2. DVOŘÁKOVÁ, Jiřina: Státní bezpečnost v letech 1945-1953. Organizační vývoj zpravodajských a státně bezpečnostních složek. Praha 2007.

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Státní bezpečnost na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.