Základné zákony Izraela

Základné zákony Izraela (hebr. חוקי יסוד‎ – chukej jesod) sú kapitoly nepísanej ústavy Izraela.

Izraelský štát nemá klasickú písanú ústavu. Napriek tomu deklarácia nezávislosti sľubuje, že ústava bude schválená do 1. októbra 1948, rozdielmi medzi sekulárnymi a náboženskými predstaviteľmi vznikol rozpor, ktorí znemožnil prijatie jednotného dokumentu. David Ben Gurion neskôr vyhlásil, že Izrael by mal počkať na návrat väčšiny Židov do Izraela. Veriaci Židia odmietali predstavu, že ich národ bude mať dokument, ktorý bude mať väčšiu autoritu než náboženské texty akými sú Tóra, Tanach, Talmud a Šulchan aruch.

Kompromisné riešenie navrhol člen Knesetu poslanec Hariri a táto rezolúcia nesúca jeho meno bola prijatá Knesetom 13. júna 1950. Kompromis fakticky znamená, že budú jednotlivé kapitoly prijímané postupne prostredníctvom tzv. Základných zákonov. Tie by mali byť v budúcnosti spojené a spolu utvoriť budúcu Izraelskú ústavu. Prvý Základný zákon, Kneset, bol prijatý Tretím Knesetom v roku 1958. Ostatné základné zákony boli schvaľované v nepravidelných intervaloch. Ich pozícia v Izraelskom právnom systéme je do značnej miery špecifická. Pre ich zmenu je potrebná absolútna väčšina poslancov, minimálne 60, v určitých situáciach i takzvaná zvláštna väčšina. Pri posudzovaní rozporu čiastkových zákonov so Základnými zákonmi u Najvyššieho súdu je také posudzovanie prioritné. Právnou váhou sa teda riadi skôr medzi rovinu ústavnú, napriek tomu ústava v Izraeli doteraz nie je. Doteraz bolo prijatých celkovo dvanásť Základných zákonov, ale v súčasnosti je v platnosti jedenásť Základných zákonov.[1]

Základnými zákonmi Izraela sú: Kneset 1958, Izraelské nehnuteľnosti 1960, Prezident štátu 1964, Vláda 1968, 1992, 2001, Štátne hospodárstvo 1975, Armáda 1976, Jeruzalem 1980, Súdnictvo 1984, Štátny kontrolór 1988, Ľudská dôstojnosť a sloboda 1992, Sloboda zamestnania 1994 a Referendum 2014.