William A. Niskanen

Ekonomická teória Niskanena bola založená na základných predpokladoch o fungovaní úradov. Podľa neho sú to neziskové organizácie, financované periodicky alebo prostredníctvom grantov od jednej kolektívnej organizácie, ktorej zdroje príjmov sú tvorené z daní alebo iných povinných platieb.[2] Medzi financujúcou organizáciou a financovaným úradom je možné hovoriť o bilaterálnom monopole. Táto organizácia je bežne závislá na službách poskytujúcich úradmi a úrady zase často nemajú inú formu financovania. Príkladom môže byť závislosť medzi parlamentom a exekutívnymi inštitúciami – teda je tu len jeden kupujúci a jeden predávajúci a nedochádza teda ku klasickému využívaniu trhových princípov.[3] Jednoducho môžeme povedať, že úrad predáva službu iba sponzorovi a sponzor kupuje tieto služby iba od úradu. Na základe tohto vzťahu úradníci podľa Niskanena získavajú výraznú moc, keďže financujúca organizácia nemá adekvátnu alternatívu na zabezpečenie konkrétnej služby, ktorú nechce prestať poskytovať. Výstup z tohto obchodu je vymenený za rozpočet a nie za jednotkovú cenu.[4]

Niskanen na vzťahu medzi organizáciami a úradmi postavil svoju teóriu maximalizácie rozpočtu. Byrokrati sa podľa neho, na rozdiel od súkromných podnikateľov, snažia o prestíž úradu, verejný vplyv alebo dôležitosť a nie o peňažné zisky. Všetky tieto hodnoty vo svojom modeli nahradil jednou a to maximalizáciou rozpočtu úradu, ktorá má byť základným záujmom byrokrata. Oproti jeho záujmom následne stojí politik, ako volený reprezentant, keďže pre neho zaisťuje úrad určitý verejný statok (napríklad obranu, bezpečnosť)[5]. Tvrdí, že medzi byrokratom a politikom dochádza k asymetrii informácií, hlavne vzhľadom na informácie o dopyte a ponuke. Z tohto hľadiska má najlepšiu pozíciu šéf byrokratov, ktorý má lepší prístup k relevantným informáciám ako politici.[2]

Z uvedeného vzťahu Niskanen vytvoril prvý argument pre maximalizáciu rozpočtu byrokracie. Ak totiž šéf byrokratov povie politikovi, že na dosiahnutie určitého výstupu potrebuje konkrétnu úroveň rozpočtu, politik nevie posúdiť, či je možné tento výstup poskytovať aj lacnejšie. Keďže si byrokrati uvedomujú, že politici nemajú informácie o minimálnych nákladoch na dosiahnutie výstupu, majú možnosť maximalizovať svoj rozpočet aj na úroveň, ktorá pre politika nemusí byť výhodná.[6] Druhou možnosťou cez ktorú byrokrati môžu maximalizovať svoj rozpočtu je použiť ponuku „zober alebo nechaj tak“. Podľa Niskanena je to vyjednávací proces medzi politikom a šéfom byrokratov, do ktorého byrokrat vložil ponuku s nízkym marginálny prínosom pre priemerného voliča. Politik je však nútený prijať túto ponuku, pretože aj malý výstup je lepší ako žiadny.[7] Použitím týchto dvoch argumentov sú byrokrati schopní maximalizovať svoj rozpočet a prostredníctvom neho veľkosť a vplyv samotného úradu. Podľa Niskanena je ale dôležité, že byrokrati síce usilujú o maximalizáciu svojho rozpočtu, ale nemôžu ho prekročiť.[8]

Niskanenov model byrokracie bol kritizovaný na viacerých úrovniach. Ide napríklad o predpoklad, že politici budú pasívne akceptovať odporúčania byrokratov. Naopak byrokrati politikom nedominujú a sú to práve politici, ktorí majú silnejší sebecký záujem na maximalizovaní rozpočtu, vzhľadom snahu o znovuzvolenie, v ktorej ho môže byrokrat podporiť. Najviac kritizovaný bol Niskanenov predpoklad, že sebecké individuálne záujmy byrokratov budú uspokojené nárastom rozpočtu úradu. Rýchlo sa však ukázalo, že samotní byrokrati majú len veľmi malé výhody z maximalizácie rozpočtu, keďže ich výplaty sú fixne dané a iné väčšie výdavky musia byť schválené centrálne. Byrokrat má teda možnosť polepšiť si rozšírením rozpočtu napríklad pri kvalitnom vykonávaní práce získaním vyšších odmien. Táto suma ale pravdepodobne nie je schopná pokryť všetky ich záujmy, keďže môže predstavovať iba malú sumu z bežného platu. V prípade áut alebo iného luxusného tovaru už bežný úradník nemá samostatnú právomoc realizácie takéto nákupu.[9]