Willem Barents

Snažil sa nájsť severovýchodnú cestu do Číny. Pokúsil sa o to tri razy – v roku 1594, 1595 a 1596. Prvé dve výpravy neboli úspešné.

Na prvej sa dostal k severnému cípu ostrova Nová Zem, ďalej sa však jeho loď nedostala kvôli ľadu.

Druhá výprava sa tiež skončila fiaskom. Vtedy sa Barents dostal do Karského mora a na ostrov Vajgač.

Holandskí kupci financovali ďalšiu výpravu do Indie a Barents získal ďalší pokus. Jeho tretia cesta bola najúspešnejšia a najdôležitejšia. Z Amsterdamu odchádzali dve lode – prvú viedol Jakob van Heemskerk, druhú Jan Rijp. Barents bol iba vrchným navigátorom na prvej lodi s Heemskerkom, ale duša celého podniku. Cesta sa začala 10. mája v roku 1596. Boli si veľmi istí, že dosiahnu svoj cieľ, preto už niesli so sebou aj tovar do Číny. Pri plavbe na sever objavili ostrovy, kde videli ľadového medveďa a preto im dali meno Medvedie (Beeren) ostrovy. Potom objavili Špicbergy (názov pochádza od Barentsa). Neďaleké more bolo pomenované podľa Barentsa – Barentsovo more. Špicbergy však už boli známe medzi nórskymi a ruskými plavcami. Ostrovy mali pomerne teplú klímu, žilo tam veľa zvierat. Holanďania ich pokladali za súčasť Grónska.

Kvôli ľadovcom sa Barents a jeho posádka museli plaviť späť na juh, na Medvedie ostrovy. Rijp sa tu oddelil a vrátil sa do Amsterdamu. Barents a Heemserk pokračovali v plavbe na východ. 17. júla dosiahli severný cíp ostrova Nová Zem, ale ďalej sa nedostali. V jednom zálive 26. augusta bola ich loď uzavretá ľadom a Barents s posádkou boli donútení tu prezimovať, hoci nemali nijaké skúsenosti. Pod loďou sa zoskupila hromada ľadu, preto sa museli vysťahovať na Novú zem. Chceli vybudovať dom, ale na tomto ostrove stromy vôbec nerástli, iba machy a lišajníky. Prúd mora však doplavil drevo na breh, z čoho si neskôr postavili dom. Začiatkom októbra bola chata hotová, no ani tá nestačila na ochranu pred krutou zimou. Oheň uprostred izby nemohol zahnať arktický chlad. Sneh celkom zavial chatu. Mužom na chrbte primŕzali odevy. Podarilo sa im uloviť polárne medvede a mrože, ale zásoby sa im míňali. Dvaja muži zomreli a Barents veľmi zoslabol. Od novembra do januára nevideli ani slnko. Ešte ani v apríli nevedeli odísť kvôli ľadu, ich loď bola zničená a nebola schopná ďalej sa plaviť. Rozhodli sa, že sa pokúsia o odchod v dvoch otvorených člnoch, ktoré sa im podarilo zachrániť zo stroskotanej lode. Barents počas plavby písal denník, záznamy, ktoré nechal v komíne domu. 13. júna v roku 1597 začali cestu domov, štrnásti námorníci sa pustili cez more ľadu. „Každú minútu na nás číhala smrť.“- napísal jeden člen posádky, Gerrit de Veer. Niektorí námorníci zomreli cestou domov na vyčerpanie a skorbut (nedostatok vitamínu C), ako aj Barents (20. júna). Väčšina jeho mužov však prežila výpravu.

Trinásti námorníci sa plavili na juh. Stále viac a viac stretávali ruských rybárov, ktorí im poskytli čerstvé jedlo. Napokon sa dostali na polostrov Kola, práve vtedy tam kotvila druhá loď z ich výpravy s kapitánom Rijp. Ich cesta domov už bola istá. V Amsterdame si každý myslel, že už celá posádka dávno umrela, preto keď sa konečne doplavili do prístavu, v celom Amsterdame ich oslavovali.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Willem Barents

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Willem Barents na nemeckej Wikipédii.