Wii

• CPU: založený na architektúre IBM PowerPC
• GPU: ATI Hollywood
• RAM: 88 MB
• Rozlíšenie: 640 x 480 pixelov (480p)
• Porty: slot na SD karty, dva USB 2.0 porty, štyri porty pre Nintendo GameCube ovládače, dva sloty pre Nintendo GameCube pamäťové karty

Ovládač Wii Remote v ochrannom silikónovom puzdre

Konzola sa ovládala netradičným vertikálnym ovládačom nazývaným Wii Remote (známy tiež pod neoficiálnou prezývkou „Wiimote“), ktorý pomocou zabudovaného akcelerometra snímal pohyb v priestore. Na pohyb kurzora v hrách a systéme slúžila infračervená dióda na hornom konci ovládača, ktorú snímal senzor Wii Sensor Bar. Ten mal byť položený nad, alebo pod televízorom, v závislosti na jeho výške.

V mnohých hrách, ktoré na svoje ovládanie nevyužívali pohyb, sa Wii Remote otočením do horizontálnej roviny a uchopením do dvoch rúk dal používať ako klasický ovládač. Svojou jednoduchou ponukou tlačidiel prakticky pripomínal ten z Nintendo Entertainment System, čo znamenalo, že sa nedal používať na ovládanie komplexnejších hier vyžadujúcich väčší počet tlačidiel.

V roku 2009 Nintendo na trh vydalo rozširujúci modul Wii Motion Plus, ktorý bol po zapojení do spodného portu ovládača schopný presnejšieho snímania pohybu vďaka komplexnejším senzorom.

Wii Shop Channel bol predinštalovaný kanál slúžiaci ako online obchod, z ktorého si hráči mohli sťahovať demoverzie hier, nové kanály a menšie WiiWare hry. Digitálne verzie plných hier dostupné neboli kvôli malému pamäťovému úložisku konzoly.

Rovnako ako to bolo aj na vtedajších konkurenčných konzolách, ceny hier neboli uvádzané v reálnych menách, ale v bodoch (Wii Points), ktoré si ľudia museli kupovať.

Podpora Wii Shop Channel bola ukončená 30. januára 2019.[3] Odvtedy už nie je možné utrácať predtým zakúpené body.

Virtual Console logo

Jednou zo sekcií Wii Shop Channel kanálu bola takzvaná Virtual Console. Išlo o digitálnu distribúciu emulovaných hier zo starých konzol, ktoré si hráči mohli kúpiť a stiahnuť. Dostupné boli hry z konzol Nintendo Entertainment System, Super Nintendo Entertainment System, Nintendo 64 (čo znamenalo, že v spojení so spätnou kompatibilitou s GameCube diskami sa na Wii dali hrať hry zo všetkých predchádzajúcich stolných konzol Nintenda), ale aj hry z konzol iných firiem, ako napríklad Commodore 64 a Turbo-Grafx-16.

Na Wii bol dostupný aj webový prehliadač Internet Channel založený na prehliadači Opera. Tento kanál sa pôvodne predával za 500 Wii bodov (v prepočte zhruba 5€), ale po 1. septembri 2009 bol dostupný zadarmo.[4] Zákazníkom, ktorí si ho pred týmto dátumom zakúpili, bola ponúknutá jedna Nintendo Entertainment System hra z Virtual Console v rovnakej hodnote.

WiiConnect24 bola internetová služba umožňujúca bez zásahu uživateľa automaticky sťahovať emaily a aktualizácie mnohých kanálov, aj keď bola konzola v úspornom režime. Táto služba bola vypnutá 27. júna 2013,[5] zhruba pol roka po vydaní následníckej konzoly Wii U.

Nintendo Channel bol kanál zobrazujúci novinky a videá súvisiace s Nintendo hrami. Taktiež ponúkal možnosť bezdrôtovo pripojiť konzolu Nintendo DS a sťahovať do nej demo verzie DS hier. Kanál bol dostupný k stiahnutiu zadarmo.

Prvou výrazne upravenou verziou Wii bola Wii Family Edition. Dizajn bol mierne upravený tak, aby konzola ležala v horizontálnej polohe. Taktiež z konzoly bola odstránená spätná podpora s GameCube hrami a ovládačmi.

Wii Mini s Wii Remote ovládačom

V roku 2012 bola v Kanade vydaná upravená, lacnejšia verzia konzoly s názvom Wii Mini. Mala drasticky odlišný, ležatý, červenočierny dizajn s vyklápacou optickou mechanikou. Rovnako ako pri Wii Family Edition, a v tejto verzii chýbala kompatibilita s GameCube hrami. Tiež v nej chýbal Wi-Fi adaptér, takže konzola sa nedala pripojiť na internet.

V roku 2013 vyšla aj na americkom a európskom trhu, v iných regiónoch sa nepredávala. Balenie obsahovalo kópiu hry Mario Kart Wii.