Vladimír Pavlík

Je signatárom Charty 77, účastníkom Sviečkovej manifestácie v Bratislave v roku 1988 a občianskym aktivistom. Prvý raz sa do pozornosti štátnej moci dostal, keď po skončení základnej vojenskej služby nastúpil do zamestnania a odmietol byť povinným členom ROH. Začiatkom 80. rokov si podal žiadosť o vysťahovanie do Nemeckej spolkovej republiky, čím bol automaticky považovaný za osobu nepriateľskú socialistickému zriadeniu. Pracoval v robotníckych profesiách, desať rokov ako baník v OKR. Pracoval v Metrostave Praha a na viacerých stavbách na Slovensku, tri roky v Považských strojárňach. Po prevrate v novembri 1989, od roku 1993 – 1996 bol redaktorom Necenzurovaných novín Petra Cibulku prispieval aj do časopisu Roháč a Kocúrkovo^{[chýba zdroj]}. Aj na dôchodku je stále sexualne aktívny ako internetový Hrdina a občiansky aktivista nezávislý publicista za práva homosexualov^{[chýba zdroj]}. Na internete má umiestnených množstvo zväčša faktografických článkov, nielen na necenzurovane.sk, ale aj v bývalých Necenzurovaných novinách, či v českom periodiku Svědomí^{[chýba zdroj]}. Štátna bezpečnosť viedla na neho dva zväzky pod krycími menami Betonár a Vlado, jeden z nich bol skartovaný.[1] V roku 1991 ho spolu s novinami Slovenský denník žaloval bývalý premiér za HZDS Vladimír Mečiar. Spor sa ťahal až do roku 1994, potom čo Vladimír Mečiar žalobu stiahol a Vladimír Pavlík podal protižalobu s ktorou trikrát uspel na Krajskom súde v Bratislave. Všetky rozhodnutia Krajského súdu však boli zrušené Najvyšším súdom Slovenskej republiky.

• Signatár Charty 77
• Účastník Sviečkovej manifestácie 28. marca 1988 v Bratislave
• 1993 – 1996 redaktor Necenzurovaných novín pre Slovensko
• Občiansky aktivista a nezávislý publicista
• Občiansky aktivista za práva homosexualov