The Temple

Poviedka má formu nájdeného rukopisu, ktorého autorom je Karl Heinrich, gróf von Altberg-Ehrenstein, fanatický nacionalista a nadporučík Cisárskeho nemeckého námorníctva v čase I. svetovej vojny. Popisuje v ňom nešťastný koniec ponorky U-29, ktorej bol veliteľom, a svoj vlastný osud.

18. júna jeho ponorka torpédovala britskú nákladnú loď Victory, jej koniec nafilmovala a následne potopila i všetky záchranné člny. Večer po vynorení našli na palube zábradlia sa držiace telo utopeného námorníka z Victory a v jeho vrecku starobylo vyzerajúcu slonovinovú sošku hlavy muža ovenčenú vavrínovým vencom. Mužom, ktorí sa tela zbavovali, sa následne zdalo, akoby sa na nich posmešne dívalo či dokonca samo odplávalo od ponorky.

Na druhý deň prišlo časti posádky nevoľno a mali zlé sny; jeden z nich mal dokonca vidiny mŕtvych tiel plávajúcich okolo ponorky, a bolo ho nutné zavrieť a zbičovať. Nasledujúci deň dvaja ďalší námorníci zošaleli a bolo nutné ich z dôvodu chýbania lekára na palube a udržania disciplíny popraviť. Počas nasledujúceho týždňa zmizli ďalší dvaja námorníci; zrejme spáchali samovraždu.

Počas cesty na základňu došlo v strojovni k vážnej explózii, ktorá zničila pohon ponorky a zabila oboch strojníkov. Ponorky sa následne zmocnil južný prúd, nezaznamenaný na oceánogafických mapách. Búrka donútila 3. júla ponorku sa potopiť, pričom došlo k ďalšej poruche, ktorá zabránila jej vynoreniu. Na palube krátko došlo k nepokojom, ktoré nakoniec vyústili do všeobecnej vzbury, po ktorej zostali nažive iba Heinrich a poručík Klenze.

Ponorka bola postupne ďalej unášaná na juh a pomaly klesala do väčších hĺbok. Poručík Klenze bezvýchodnú situáciu znášal zle, začal fantazírovať a nakoniec úplne zošalel: vykrikoval, že ho niekto volá a chcel prielezom opustiť ponorku; Heinrich mu to umožnil, vidiac tak spôsob ako sa zbaviť potencionálnej hrozby. Krátko nato sa ponorka dostala na dohľad potopeného, kedysi nádherného mramorového mesta, ktoré Heinrich považoval za stratenú Atlantídu. Tu klesla na dno v blízkosti obrovského a obdivuhodného chrámu vytesaného do skaly, ktorý autor nadšene popisuje.

Po niekoľkých hodinách sa rozhodne Heinrich mesto preskúmať v obleku na hĺbkové potápanie. Nálezy naňho urobili hlboký dojem a vzbudili úctu k civilizácii, ktorá existovala tisíce rokov pred Starovekým Egyptom. Na druhý deň sa chcel vrátiť a preskúmať vnútro samotného gigantického chrámu; vybil sa mu však prenosný svetlomet a tak sa dostal iba do okolia vstupu, kde naňho doľahla silná úzkosť a strach. Neskôr si uvedomil nápadnú podobnosť hlavy vytesanej na priečelí chrámu a sošky, ktorú mal pri sebe onen mŕtvy námorník. Na druhý deň, v tme (batérie sa definitívne vybili), racionálne popisuje svoj zlý duševný stav a halucinácie (svetielkovanie od chrámu a podivné neexistujúce chorály). Najmä zistenie, že žiara vychádza z vnútra chrámu a následné vidiny, je preňho dôkazom, že jeho rozum pravdepodobne nefunguje správne. Správa končí tým, ako Heinrich, neodolateľne vábený nutkaním chrám navštíviť, spisuje tento text a v potápačskom obleku opúšťa mŕtvu ponorku...