The Statement of Randolph Carter

Poviedka je písaná v prvej osobe ako výpoveď jej hlavnej postavy, Randolpha Cartera, ktoré sa snaží popísať okolnosti zmiznutia svojho spoločníka, okultistu Harleyho Warrena. Jeho samého našli v bezvedomí na okraji slatiny Veľkých cyprusov.

Carter bol posledných 5 rokov Warrenovým najlepším priateľom a čiastočne sa podieľal na jeho okultných výskumoch. Na dôvod, ktorý ich oboch zaviedol do slatiny, si už nespomínal; len hmlisto si pamätal na nedávny rozhovor o mŕtvolách, ktoré nikdy nespráchnivejú a ležia v hroboch nedotknuté tisícky rokov a na zlovestnú knihu, napísanú jemu neznámym písmom, ktorú mu Warren pred výpravou ukazoval.
Spomína si, ako sa po polnoci ocitli na prastarom a opustenom cintoríne (nič podobné sa však v slatinách nenachádzalo). Tu vnikli do starobylej a rozpadávajúcej sa hrobky; do hlbín však zostúpil iba Warren. Ako spojenie použili poľný telefón.
„Z toho, čo ste čítal, ani z toho, čo som Vám hovoril, si nedokážete urobiť predstavu o veciach, ktoré tam uvidím a ktoré budem musieť vykonať. Je to neľudská úloha, Carter, a ja pochybujem, že by ju zvládol človek bez železných nervov a dokázal sa vrátiť späť živý a zdravý… v žiadnom prípade nemôžem také klbko nervov, akým ste, vziať so sebou do podzemia a vystaviť Vás nebezpečenstvu smrti či šialenstva.“
Po zostupe do hlbín Warren, predtým vystupujúci sebaisto a pokojne, postupne prepadá strachu a zúfalstvu: „Je to úplne mimo ľudskej predstavivosti - netrúfam si Vám to povedať - žiadny človek by toto nemohol poznať a zostať nažive - dobrý Bože! O tom sa mi nikdy nesnívalo!“, ktorý sa následne mení na hrôzu: „Carter! Pre Boha živého, zakryte doskou otvor a utečte odtiaľto! Rýchlo! Všetko nechajte tak a utečte - je to Vaša jediná šanca!“ Carter sa mu samozrejme chcel vydať na pomoc, no Warren to zúfalo odmieta: „Carter - rýchlo! Nemá to zmysel - musíte preč - lepší je jeden ako dvaja - tú dosku - ... Preklínam všetky tie diabolské veci - sú ich tu zástupy - Bože môj! Zdrhajte! Zdrhajte! ZDRHAJTE!!!“
Potom sa Warren odmlčal. Po niekoľkých minútach zúfalého volania do telefónu sa z neho ozval hlas, ktorý Carterovi zatemnil mozog a spôsobil, že si na ďalšie udalosti tej noci nepamätal. Popisuje ho takto: „Čo mám povedať? Môžem vám povedať, že to bol hlboký, dutý hlas, rôsolovitý, vzdialený, neskutočný, neľudský a zbavený telesnosti?“ A ten hlas povedal toto: „Ty blázon, Warren je mŕtvy!“