The Doom that Came to Sarnath

Poviedka má charakter povesti, ktorá opisuje osudy kedysi mocného mesta Sarnath, ktoré zaniklo pred 10 000 rokmi. Na mieste kde ležalo, v zemi Mnar, sa „dnes“ nachádza veľké jazero bez prítoku či odtoku.

Ešte v oveľa dávnejších časoch ako existoval Sarnath, bolo pri brehoch jazera založené iné mesto; sivé kamenné mesto Ib. Svet bol vtedy ešte mladý a obývali ho bytosti, ktoré neboli ľudské. Mali zelenú farbu kože, slabé a rôsolovité telá, vypúlené oči, hrubé pery a boli nemé. Údajne spolu s jazerom a mestom zostúpili z Mesiaca. Klaňali sa modle vodného jaštera Bokruga (jedného zo „Starých“ bohov). Na papyruse z Ilarneku je napísané, že tieto bytosti odhalili tajomstvo ohňa.

O veky neskôr krajinu Mnar osídlil kmeň pastierov tmavej pleti a pri rieke Ai postavil mestá Thraa, Ilarnek a Kadatheron. Tí najtvrdší z nich dorazili až k brehom jazera, kde našli vzácne kovy a založili mesto Sarnath. Údiv nad obyvateľmi neďalekého mesta Ib čoskoro vystriedala nenávisť, ktorá viedla až k ich úplnému vyhladeniu: telá bytostí boli nahádzané do vôd jazera, kam obyvatelia Sarnathu zvrhli aj ich podivné sochy. Jedinou výnimkou bola modla Bokruga, vytesaná zo zeleného kameňa – tú si chceli ponechať ako trofej v svojom chráme. V noci sa nad jazerom objavili podivné svetlá; ráno bola socha preč a ich veľkňaz Taran-Ishe bol mŕtvy… ešte pred smrťou stihol na chrámový oltár nakresliť znak Záhuby.

Nasledujúce stáročia mesto Sarnath prosperovalo a na temnú noc sa takmer zabudlo. Bohatlo z obchodu s vzácnymi kovmi, stalo sa centrom vzdelanosti a neskôr i vojenskej moci, keď jeho vojská porazili okolité mestá a králi Sarnathu sa stali kráľmi celej zeme Mnar i okolitých krajín. Sarnath sa stal divom sveta: obklopovali ho hradby z mramoru, ulice boli vydláždené ónyxom, domy jeho obyvateľov boli architektonickým divom; paláce a chrámy postavené dávnym kráľom Zokkarom boli najväčšie na svete, s ohromujúcimi nástennými maľbami, vyložené vzácnymi kameňmi, a mnoho a mnoho ďalšieho.

Hlavnými bohmi Sarnathu boli Zo-Kalar, Tamash a Lobon. Kňazi jediní nezabudli na temnú noc v dávnej minulosti mesta a v komnate vysoko vo veži, kde ležal oltár so znakom Záhuby, vykonávali tajomné obrady, ktoré mali zahnať boha Bokruga.

Každoročne sa v meste slávilo výročie zániku mesta Ib a oslavy hanobili podivné bytosti. Kňazi to spočiatku nevideli radi; no keď sa ani po mnohých rokoch nič zlého nestalo, pripojili sa i oni k oslavám. Tak prešlo 1 000 rokov…

Oslava tisíceho výročia skazy mesta Ib mala byť tou najúžasnejšou v histórii Sarnathu. Dostavili sa na ňu všetci, kto niečo znamenali, z Mnaru i okolitých krajín. No v tú noc z Mesiaca zostúpili do vôd jazera podivné tiene, mesto zahalili zlovestné výpary a vo vode sa objavili podivné svetlá. O niečo neskôr zo Sarnathu väčšina obyvateľov mesta s hrôzou uteká, vydesená pohľadom, ktorý sa im naskytol:

„…za oknami hodovnej siete už nevideli svojho kráľa…, ale že sa tam hemžili neopísateľné zelené tvory, nemé, s vypúlenými očami, hrubými a odstávajúcimi perami a čudnými boltcami; v tlapách držali zlaté podnosy… a divoko s nimi krepčili.“

Zážitky vydesených obyvateľov sa rýchlo šírili; prekliate mesto karavány opustili, prestali sa z neho odvážať vzácne kovy. A keď sa späť po mnohých rokoch na to miesto odvážil kmeň žltovlasých ľudí s modrými očami, po meste a baniach už nenašli ani stopu. Na jeho mieste ležalo ohavné trasovisko bez stopy po ľudskom osídlení – až na podivnú zelenú modlu spodobujúcu Bokruga, zapadnutú medzi rákosím…

Modla bola neskôr prenesená do chrámu v meste Ilarnek a Bokrug sa stal hlavným bohom zeme Mnar.