Svätá Barbora

Svätá Barbora (v origináli gr. Βαρβάρα; angl. Barbara, franc. Barbe, rus. Varvara) (* 3. storočie, Nikomédia, dnes Izmid – † okolo 303 – 313, Nikomédia) bola šľachtičná z Malej Ázie, neskôr mučenica a svätica.

Svätá Barbora
veľkomučenica
Biografické údaje
Narodenie	3. storočie Nikomédia (dnes Izmid)
Úmrtie	~(303 – 313) Nikomédia (dnes Izmid)
Uctievanie
Atribúty	veža, meč, kalich s hostiou, mučenícka palma
Patronát	baníkov, delostrelcov, architektov, staviteľov, tesárov, hasičov, kamenárov, ochrankyňa dievčat, pomocníčka proti horúčke, moru, ohňu
Cirkev	katolícka, pravoslávna
Sviatok	4. december (gkc.) (šestiričný sviatok bez veľkého chváloslovia (gkc.))
Odkazy
	Svätá Barbora (multimediálne súbory na commons)
Biografický portál

Vzhľadom na to, že o živote svätej Barbory niet historických záznamov, sú údaje o jej živote založené iba na legendách. Podľa nich sa narodila bohatému pohanskému šľachticovi Dioskorovi. Ten, aby ju ochránil pred kresťanskými vplyvmi ako aj nápadníkmi, dal pre ňu postaviť vežu, do ktorej ju uväznil. Barbora sa aj napriek tomu stala kresťankou, keď ju v otcovej neprítomnosti tajne pokrstil kňaz prestrojený za lekára. Aby dokázala svoju vieru v Krista, dala vo veži murárom vysekať k dvom existujúcim oknám ešte jedno, tak aby jej navždy symbolizovali najsvätejšiu Trojicu.

Otec sa po príchode veľmi rozhneval a chcel ju zabiť. Barbore sa podarilo ujsť do lesa, kde sa pred ňou zázračne otvorila skala, ktorá sa stala jej úkrytom. Vďaka zrade istého pastiera ju však otec chytil a vydal úradom. Dostala sa pred sudcu Marciana, ktorý po márnom prehováraní, aby sa svojej viery zriekla, dal Barboru mučiť. Podstúpila rôzne muky; pri bičovaní bola prítomná dievčina menom Juliana, ktorá sa zo solidárnosti tiež prihlásila ku kresťanstvu. Barborino martýrium ukončila až poprava sťatím. Podľa legendy bol jej katom vlastný otec, ktorý zahynul okamžite po vykonaní rozsudku (údajne ho zabil blesk). Tesne pred popravou prosila Barbora Krista, aby všetci, ktorí si pripomínajú jej utrpenie, boli ušetrení od smrteľných múk. Jej prosba bola vyslyšaná.

Podľa jednej tradície sa Barborine ostatky okolo roku 1000 dostali do Benátok, kde boli uložené v Bazilike svätého Marka; neskôr boli prenesené do kláštora svätého Jána Evanjelistu na ostrov Torcello v Benátskej lagúne.

Podľa inej tradície sa jej ostatky dostali najprv do Konštantínopola a odtiaľ sa neskôr dostali do Kyjeva, kam ich so sebou doviezla Barbora, dcéra byzantského cisára Alexia Komnena, ktorá sa vydala za kyjevské veľkoknieža Michala Svjatopolka. Tam boli uložené najprv v chráme sv. Michala, dnes sa nachádzajú vo Vladimírskom katedrálnom chráme (sobore).

O tom, že ide o mimoriadne populárnu a obľúbenú sväticu svedčí viacero jej zasvätených kostolov (na Slovensku napr. v Žiline, v Bytči, v Banskej Bystrici; v Česku je veľmi známou sakrálnou stavbou Chrám svätej Barbory v Kutnej Hore). Je rovnako častým námetom výtvarných diel (medzi najznámejšie patrí Raffaelov obraz Sixtínska Madona; jej podobizeň stvárnili tiež Lucas Cranach starší, Hans Holbein starší, Tintoretto a ďalší). Podľa ikonografických zvyklostí ju zobrazovali v dlhom prepásanom šate s plášťom alebo v dobovom odeve so všeobecnými atribútmi knihou, krížom, martýrskou palmou a mečom. Jej najcharakteristickejšími atribútmi sú veža a kalich s hostiou.

Svätá Barbora patrí do skupiny štrnástich pomocníkov v núdzi a spolu so svätou Katarínou Alexandrijskou, svätou Dorotou a svätou Margitou tvorí skupinu štyroch veľkých panien.

V gréckokatolíckej cirkvi je uctievaná ako veľkomučenica, jej sviatok (4. decembra) má stupeň šestiričného (malého) sviatku s malým slávoslovím. Na ikonách býva zobrazovaná spravidla s krížom v ruke.