Svätá Cecília

Podľa legendy pochádzala zo starého rímskeho rodu Cecília. Už v mladosti sa z nej stala horlivá kresťanka. Nosila síce šaty zodpovedajúce vznešenému stavu, ale pod ne si obliekala srstenú košeľu. Nepotrpela si na zábavy, ale učila sa hudbe a spevu, aby takto mohla chváliť Boha. Zaviazala sa sľubom večného panenstva.

O jej ruku požiadal Valerianus, pohanský mladík s najlepšou povesťou. Cecília prosila anjelov o príhovor, aby si uchovala panenstvo aj napriek tomu že vstúpi do stavu manželského. Po svadbe oznámila manželovi, že jej vyvoleným manželom je Ježiš Kristus, a ten jej dal za strážcu anjela, ktorý stráži jej telo. Ak by snáď chcel jej panenstvo porušiť, bude anjelom zničený. Valerianus bol pohan a nechcel Cecílii uveriť, keď žiadneho anjela nevidel. Cecília mu vysvetlila, že aj on anjela uvidí, keď uverí v Boha, Ježiša Krista a dá sa pokrstiť. Poslala ho za svätým Urbanom. Starec ho skutočne získal pre kresťanskú vieru. Akonáhle sa Valerianus vrátil domov, našiel Cecíliu pohrúženú v modlitbe a vedľa nej žiariaceho anjela s dvoma kyticami ruží a ľalií. Anjel povedal: „Prinášam tieto kvety z raja nebeského. Kvety nestrácajú ani krásu ani vôňu, ak sa o nich budete starať s čistým srdcom a nepoškvrneným telom.“

Podobne s pomocou svätého Urbana získali pre kresťanskú vieru i Valerianusovho brata Tiburcia. Všetci potom zahynuli mučeníckou smrťou pri prenasledovaní kresťanov. Obaja bratia boli ako šľachtici sťatí mečom. Svojim odhodlaním a pevnou vierou zapôsobili na veliteľa stráže Maxima. On tiež prijal vieru a bol zabitý kyjakom. Cecília ešte stačila všetok svoj majetok uchrániť pred konfiškáciou tým, že ho všetok rozdala chudobným. Podľa rozsudku mala podstúpiť trest smrti vo vlastnej kúpeli udusením pomocou horúcej pary. Keď však zostala aj v horúcej komore živa, dali ju tiež sťať. Kat jej zasadil tri rany mečom do šije a domnieval sa, že je mŕtva. Cecília však ešte tri dni žila.

Podľa legendy bola Cecília umučená v roku 230 za panovania cisára Alexandra Severa, ale podľa novšieho bádania sa tak muselo stať ešte za panovania cisára Marka Aurélia, teda okolo roku 170.

Pápež Urban I. dal pochovať jej telo v Kallixtových katakombách (Catacombe di S. Callisto) v Ríme hneď vedľa hrobov biskupov. Dom mučenice posvätil ako kostol a o sto rokov neskôr tu vyrástol skutočný chrám. Keď v roku 822 boli v katakombách pozostatky svätice znovu nájdené, nechal ich pápež Paschal I. preniesť do kostola sv. Cecílie a tam pochovať. Pri otvorení rakvy v roku 1595 bolo vraj jej telo nájdené tak, ako bolo kedysi pochované. Tento výjav vtesal sochár Stefano Maderna do nádhernej mramorovej skulptúry umiestnenej v chráme sv. Cecílie v Trastevere (Taliansko). Cecíliine ostatky sú okrem Ríma uchovávané aj v Hildesheime a v Albi.

Stefano Maderna (1575 – 1636), Svätá Cecília

Legenda o svätej Cecílii velebiaca hudbou Boha, sa stala inšpiráciou pre rad umelcov od staroveku do dnešnej doby.

Je pripomínaná na obrazoch Raffaela Santiho, Petra Paula Rubensa, Guida Reniho, poviedkach a básňach G. Chaucera a Johna Drydena, hudbe G. F. Händla, Henry Purcella, Alessandra Scarlattiho, či skladateľa súčasnosti Benjamina Brittena alebo Jiřího Stivína.

Cecília patrí dodnes k obzvlášť obľúbeným svätým. Meno Cecília bolo v skorších dobách jedným z častých dievčenských mien. Sv. Cecília je patrónkou hudby a nevidiacich, má meniny 22. novembra. Sviatok svätých Valerianusa a Tiburcia je 14. apríla (slovenskou obdobou mena Tiburcius je Ctibor). Inou svätou rovnakého mena je sv. Cecília Lotrinská, ktorá zomrela v roku 670. Podľa cirkevného kalendára má meniny 12. augusta.

• Rok se svatými. [s.l.] : [s.n.], 1997. ISBN 80-7192-304-4.