Stjepan Tomislav Kolaković-Poglajen
Stjepan Tomislav Kolaković-Poglajen[1], rodným menom Poglajen (* 8. september 1906, Podgorač, Chorvátsko – † september 1990, Paríž, Francúzsko[1]) bol chorvátsky kňaz, člen jezuitského rádu. Výrazne sa angažoval v evanjelizačnej činnosti, kládol zásadný dôraz na aktívne žité kresťanstvo. Usiloval sa o väčšie zapojenie laikov do života cirkvi, na Slovensku aj v českých krajinách zakladal krúžky veriacich zvané Rodina, významne sa podieľal na rozvoji katolíckeho disentu.
| Stjepan Tomislav Kolaković-Poglajen Stjepan Tomislav Poglajen | |||
| chorvátsky kňaz, jezuita | |||
 | |||
| Biografické údaje | |||
|---|---|---|---|
| Narodenie | 8. september 1906 Podgorač, Chorvátsko | ||
| Úmrtie | september 1990 Paríž, Francúzsko | ||
| Svätenia | |||
| Cirkev | rímskokatolícka | ||
| Rehoľník | |||
| Rehoľa | Spoločnosť Ježišova | ||
| |||
Život
Tomislav Poglajen študoval filozofiu, teológiu a sociológiu. Bol ovplyvnený názormi Emmanuela Mourniera, Roberta Schumana alebo kardinála Josepha Cardijna. V roku 1935 bol v belgickom meste Leuven vysvätený na kňaza.[2] Bol kňazom a členom jezuitského rádu. V Záhrebe v rokoch 1937 až 1941 pracoval ako redaktor jezuitského časopisu Život, ktorý bol v tom čase najvplyvnejším katolíckym periodikom v krajine. Aj vďaka časopisu sa stal verejne známy svojimi protikomunistickými a protinacistickými postojmi.[3]
Od roku 1940 Poglajen, ktorý hovoril niekoľkými svetovými jazykmi, prednášal sociológiu v Záhrebe. Toho istého roku sa stal profesorom sociológie a morálnej teológie u jezuitov v Sarajeve. Keď na neho v roku 1941 zameralo svoju pozornosť gestapo, odišiel do bezpečnejšieho Splitu[2], ktorý bol vtedy pod správou talianskych fašistov. Tu pôsobil až do roku 1943, keď mu opäť hrozilo nebezpečenstvo. Vďaka iniciatíve slovenského diplomata Jozefa Ciekera sa presunul na Slovensko a začal používať dievčenské meno svojej matky - Kolaković.[2] [3]
V septembri 1943 sa dostal na Slovensko, kde pôsobil až do roku 1946. Bol charizmatickým lídrom hnutia katolíckych laikov a na Slovensku zakladal krúžky takzvanej Rodiny, ktoré sa stali základom podzemnej cirkvi.[3]
Zúčastnil sa Povstania. Neznamenalo to potrebu bojovať, naopak, mnohí veriaci povstalci sa dožadovali slúženia omší a bohoslužieb, čo bez kňazov nebolo možné. Uvedomoval si to aj banskobystrický biskup Andrej Škrábik, ktorý odmietol opustiť „povstaleckú“ Bystricu a samotné povstanie ani neodsúdil, ani otvorene nepodporil. Ostatní biskupi, s istou výnimkou Pavla Gojdiča, ktorý bol najotvorenejším kritikom Tisovho režimu, zachovávali prísnu pasivitu a mlčali.[3] K jeho sympatizantom patril gréckokatolícky biskup, blahoslavený Pavol Gojdič aj po vojne.
Neskôr pôsobil aj v Prahe, kde tiež vznikol krúžok Rodiny. Angažoval sa v ňom napr. teológ Josef Zvěřina alebo profesorka Růžena Vacková, neskôr Oto Mádr. Medzi osobnosti, ktoré Kolakovića podporovali, patrili aj neskorší českí kardináli Josef Beran a Štěpán Trochta.[2]
| „ | Veríme, že každý človek je druhý Kristus. | “ |
| – Tomislav Kolaković[2] | ||
Vatikánsky špión
Keď vojna skončila Kolakovič sa stal pre komunistov vatikánskym špiónom a spolu s viacerými jeho študentmi ho zatkli a vyšetrovali. Rozhodujúci útok proti kresťanom začal až po roku 1948. To však už Kolakovič nežil v Československu. Jeho najbližší žiaci, Vladimír Jukl a Silvester Krčméry, prešli s desiatkami ďalších členov Rodiny väzením, aby sa neskôr v 60. rokoch stali vodcami podzemnej cirkvi. A okrem všetkého, čo sa od Kolakoviča naučili, ťažili aj z toho, že vďaka účasti v povstaní neboli diskreditovaní svojím postojom k Tisovmu totalitnému režimu. Vďaka tomu dnes odkaz Povstania spája všetkých, vrátane katolíkov.[3]
Po roku 1946
V roku 1946 odišiel z Česko-Slovenska do Belgicka.[3] O ďalšom Kolakovićovom pôsobení existujú len kusé a nie vždy doložené správy, uvádza Václav Vaško. Zdržiaval sa v Ríme, v New Yorku, v Indii sa stretol s Matkou Terezou, navštívil Čínu. Koncom 70. rokov nechal z Viedne pozdravovať slovenskú i českú Rodinu. Kedy, kde a ako zomrel, zostáva neznáme. Pravdepodobne v Paríži, snáď v roku 1981,[2] snáď v roku 1990.[4]
Stretnutie s Václavom Vaškom
Zásadné bolo stretnutie s Kolakovićom pre život katolíckeho aktivistu, neskoršieho politického väzňa Václava Vaška. „Od stretnutia s Kolakovičom datujem svoju konverziu od tradičného katolicizmu k uvedomelému a angažovanému kresťanstvu... Predstava, že sa mám stať apoštolom a že je to vlastne poslaním každého kresťana, ma v celom mojom ďalšom živote striedavo uchvacovala a deprimovala, podľa toho, či som sa k svojmu novému ideálu blížil alebo sa od neho vzďaľoval.“[5]
| „ | Neboj sa a jednaj vždy tak, ako myslíš, že by na tvojom mieste a v konkrétnej situácii jednal Kristus. | “ |
| – Tomislav Kolaković[5] | ||
Dielo
- God's Underground, New York, 1949, publikované pod menom Father George. Predslov Fulton Sheen
Referencie
- KOLAKOVIĆ-POGLAJEN, Stjepan Tomislav. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok V Km – L. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2013. 852 s. ISBN 978-80-8149-011-8. S. 74 – 75.
- VAŠKO, Václav. Legendární profesor Kolakovič. Teologické texty (Jolana Poláková), 2007, čís. 4. Dostupné online [cit. 2016-10-23]. ISSN 0862-6944.
- DANIŠKA, Jozef Majchrák, Jaroslav. S krížom proti Tisovi [online]. .týždeň - iný pohľad na spoločnosť, 2014-08-23, [cit. 2021-03-16]. Dostupné online.
- ŽUBRINIĆ, Darko. Stjepan Tomislav Poglajen or Tomislav Kolakovic (1906-1990). Croatia - Overview of History, Culture and Science (www.croatianhistory.net) (Zagreb), 2008. Dostupné online [cit. 2016-10-23]. (angl.)
- VAŠKO, Václav. Ne vším jsem byl rád : vlastní životopis. Vyd. 2. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2001. 399 s. ISBN 80-7192-600-0.
Ďalšia literatúra
- KOLAKOVIĆ-POGLAJEN, Stjepan Tomislav. In: Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. 1. vyd. Bratislava : Lúč, 2000. 852 s. ISBN 80-7114-300-6. S. 699 – 701.
Zdroj
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Tomislav Kolakovič na českej Wikipédii.