Staré noviny literního umění

V osvieteneckom období sme ešte na Slovensku nemali významnejšie národné kultúrne stredisko. Túto úlohu čiastočne vykonávali učené spoločnosti, ktoré si naši vzdelanci zakladali podľa zahraničných vzorov. Jedna z nich – Societas slavica – založená roku 1785 Ondrejom Plachým v Banskej Bystrici vydávala revuálny mesačník zvaný Staré noviny literního umění.

Staré noviny, alebo inak populárne nazývané „Nové stariny“, vznikli z podnetu viacerých slovenských osvietencov, Ondreja Plachého, Jána Hrdličku, Juraja Ribaya, Michala Semiana a iných, ktorí boli silne ovplyvnení západnou racionalistickou filozofiou. Všetci študovali na slávnej jenskej univerzite v Nemecku, ktorá mala v tej dobe prvenstvo vo vedeckom výskume minulosti a prítomnosti slovanských národov. Jej racionalizmus a propagácia francúzskej pokrokovej literatúry spôsobili značné rozšírenie osvieteneckých myšlienok v strednej Európe.

Podľa tohto vzoru spomínaní odchovanci jenskej univerzity po návrate na Slovensko zakladajú tu učené spoločnosti, ba priberajú sa aj do vydávania populárno-vedeckých diel a časopisov. Medzi redakciou Prešpurských novín a Starých novín literního umění existovala tesná spolupráca, lebo sa vzájomne doplňovali. Dokonca redakcia Prešpurských novín spolu so svojím tlačovým orgánom rozosielala predplatiteľom aj Staré noviny, pretože Bratislava vtedy mala pravidelnú, kým Banská Bystrica len príležitostnú poštovú linku.

Hlavným iniciátorom založenia Starých novín literního umění bol Ondej Plachý, ktorý vyvíjal neobyčajnú činnosť na poli osvetovom a literárnom, prevyšujúc svojou učenosťou mnohých svojich vrstovníkov.

Niektorí bádatelia tvrdia, že to nebol časopis, ale len zošitové vydanie knihy. Svoje tvrdenie podopierajú tým, že Staré noviny vyšli znovu súbežne v knižnom vydaní roku 1786 v Banskej Bystrici pod názvom: „Spolusebrání rozličných spisu z všelikého umění historického, geografického, filosofického, fysikálského, hvězdárskeho a ökonomikálskeho k užitečnému času trávení v umění zběhlých slovenského jazyka milovníku a k potřebnému naučení mladého věku lidí z částky z jiných kníh vytáhnutých a v slovenské roucho oblečených, z částky pak nově vydělaných, jimž místo předmluvy předložen jest i charakter anebožto vyobrazení našeho milostivého císaře a krále Jozefa II“. (Strán 741).

Nemožno prijať toto tvrdenie, pretože Staré noviny boli skutočne na svoju dobu revuálnym časopisom. Sú aplikáciou podobných anglických a švajčiarskych časopisov (The Tatler, The Spectator, Discours des Mahlers a i.). Nemci tiež vydávali podobné mravoučné týždenníky (napr. Moralische Wochenblatt), ktoré obsahovali súhrn pútavých článkov z rôznych oblastí spoločenského, literárneho a vedeckého života, kde sa výhodne používa aj forma dialógu a spoločenskej besedy. Sú typickým produktom nastupujúceho meštiactva, ktoré si začalo vytvárať osobitné formy periodickej literatúry určenej širokému publiku.

Časopis začal vychádzať v máji roku 1785 a zanikol v prvej polovici nasledujúceho roku, hoci mal podľa posledného odkazu redakcie vychádzať i naďalej štvrťročne pod názvom: Úpřimné naučení k slovenskému národu osvícení. Prečo sa tak nestalo, nevieme. Staré noviny mali oktávový formát a ich jednotlivé zväzky obsahovali štyri tlačové hárky.

Príspevky Ondreja Plachého v Starých novinách i celková ich ideová línia je poznačená tzv. teistickým racionalizmom i populárnou idealistickou filozofiou predkantovskou, ktorá vyrastala z Leibnitza a Christiana Wolfa. Plachý bol v tomto časopise odporcom francúzskeho materialistického ateistu Julien Geoffreya de la Metrieho i starovekého filozofa Epikura, pričom zostáva na metafyzických a teologických názoroch. (Epikurove zoufalství. Krivda nesmrtelné duše lidské, Atheizmus populárne vyložený...). Väčšiu hodnotu majú jeho etické úvahy, v ktorých sa dôsledne staval za náboženskú toleranciu, rovnoprávnosť a spoluprácu všetkých ľudí bez ohľadu na národné, rasové a sociálne rozdiely. S tým korešpondujú aj časté snahy redakcie časopisu po propagácii náboženskej znášanlivosti v rakúskej monarchii.

Pomerne najviac sa v Starých novinách vyskytujú články dejepisné, zemepisné a národopisné. Vedľa genealógie pamätných rodov sú tu napr. state o Cyronovi, Sardanapelovi, Nerónovi, o náboženstve starých Germánov, dejinách Židov i o rakúskej monarchii s presnými štatistickými údajmi. Pritom ich autori nikdy nezabudnú príkladmi z minulosti dávať čitateľom moralistické poučenie pre súčasný život. Zriedkavejšie boli tu filologické state (napr. Jména měsíců a dní... ktoré už vtedy ako nesprávne kritizoval Jur Ribay). Podobne boli v tejto dobe už zastarané mnohé prírodovedecké príspevky Starých novín.

Záslužnú činnosť vykonávali Staré noviny v oblasti ľudovýchovy a tzv. hospodárskej osvety. Je nespornou zásluhou ich tvorcov, že nepísali výlučne pre inteligenciu, ale aj pre iné maloburžoázne vrstvy a pre ľud, hoci „ľudových čitateľov“ mal časopis pre ich nízku kultúrnu úroveň málo. „Vědeti zajisté každému sluší, že tyto noviny nejsou toliko k okulárom samých mudrců... přivázané, ale měli obzvláště obecnímu lidu k napravení hospodářství a mravného života sloužiti“, píšu výslovne. Častejšie v časopise riešili závažný problém ako má vyzerať dobrá ľudovýchovná literatúra, pričom tvrdia, že „knihy svaté k tomuto cíli nejsou dostatečné“.

Odporúčajú, aby sa hlavným osvetovým časopisom na Slovensku stali práve Staré noviny. Predpokladajú však, že ich masovému rozšíreniu bráni vysoké predplatné a preto ho navrhujú znížiť na polovičnú cenu, prípadne časopis po dedinách rozdávať zadarmo. To by sa dalo, podľa odhadu redakcie, dosiahnuť tým, že by každý z 36.000 čitateľov „knihárskeho tovaru“ na Slovensku obetoval na tento cieľ iba jediný grajciar, čím by sa získala suma 600 zlatých. Ak by potom ešte každý učený Slovák venoval jeden zlatý ročne na Staré noviny, mohli by sa ich exempláre zadarmo rozdávať po dedinách. Nestalo sa tak pre chudobu stúpencov slovenského národného hnutia a pre nezáujem šľachty i meštiactva o našu literatúru a novinárstvo.

Časopis prinášal pomerne veľa článkov o poľnohospodárstve, chove dobytka, pestovaní ľanu a konope, vysádzaní ovocných stromov a pod. Autori takýchto i podobných článkov si však neuvedomovali, že hlavnou brzdou zavádzania pokrokovej výroby v poľnohospodárstve je feudálny spoločenský poriadok a nie nechuť poddaných roľníkov sa vzdelávať a využívať technické novinky. Ciele, ktoré chceli tvorcovia Starých novín svojím časopisom dosiahnuť, boli ušľachtilé; šíriť vzdelanosť a vzbudzovať záujem o štúdiu viacerých, hlavne prírodovedných odborov, cudzích jazykov a pod. Pritom tvrdili, že „literatúra slovenská neomylně sloužiti musí k rozširovaní známosti řeči nemecké“, ktorá umožňuje priame poznávanie bohatej a náročnej literatúry odbornej i umeleckej. Aj z toho vidieť poplatnosť redaktora časopisu jozefínskej dobe, aj keď nemožno pochybovať o uvedomelom slovenskom národnom cítení Ondreja Plachého a spolupracovníkov jeho časopisu.

Redakcia sa často obracala k čitateľom s výzvou, aby jej posielali čo najviac príspevkov. O vysokej vzdelanostnej úrovni redaktora a spolupracovníkov časopisu svedčí aj to, že nevyžadovali príspevky písané v slovenskej reči, ale aj v maďarčine, nemčine, latinčine, francúzštine, taliančine a hebrejčine, lebo nerobí im nijaké ťažkosti preložiť to do slovenčiny a tak uverejniť.

Staré noviny priniesli aj články popularizujúce prírodné vedy. Je to napr. báseň Věčnost, vyslovujúca úžas nad zákonmi vesmíru. Je to prvá báseň tohto druhu v slovenskej literatúre, i keď jej vzorom boli Hallerove verše. Svedčí o silnom vplyve vedeckého myslenia na poéziu. Jej autorom je pravdepodobne Ondrej Plachý, ktorý na inom mieste odsúdil tých „vzdelancov“, čo sa hanbia za svoju slovenskú materinskú reč, „hneď ako sa z nej niečo naučili.“

Hospodárska situácia Starých novín bola zlá. Počet odberateľov nikdy nepresahoval číslo 60, aj keď počet ich čitateľov, pretože časopis koloval z ruky do ruky, bol niekoľkonásobne väčší. Redakcia v prvom zväzku časopisu uviedla, bez ich predbežného súhlasu, mená ľudí o ktorých sa domnievala, že časopis predplatia a sú ochotní podporovať slovenské novinárstvo. Z nich bolo 39 duchovných, 21 zemanov a šľachticov. 17 osôb iného zamestnania a dokonca 4 ženy, čo bolo na tie časy zriedkavé.

Keď sa finančné výlohy na Staré noviny zväčšovali a počet odberateľov nestačil kryť pasívnu bilanciu časopisu, zamyslel sa Ondrej Plachý v článku Prohlášení (s. 687) nad kultúrnou i sociálnou situáciou „národa slovenského v naši milé vlasti uherské bydlíciho.“ Je to kritické slovo do vlastných radov: „Když pak Slováku připomínam, rozumím netoliko těch, kteríž jsou rodem púhí Slováci, ačkoli se i jinými věcmi oddělují od nich, ale obzvláště všechnech měšťanů větších, aneb menších měst a městeček, ano všechněch sedláčku, kterížto mimo své mateřinské řeči slovanské...zhola nic čísti neumějí. Kto túto nácii zná, nemůže o tom pochybovati, žeby ona od času osvícených velmi daleko vzdálená nebyla. Můj Bože! jaková se ještě poverčivost z ohledu všech věcí mezi našimi mladými Slováci naléza, kterážto obecnímu dobrému nemůže býti škodlivá! Jak ona jest ještě od dobrých mravu vzdálená! Jak jest k bitkám, k kvákaninám náchylná! Jak se ještě, jak náhle nemusí býti, nepracovitá a lenivosti příliš milujíci!“

Po roku musel i tento časopis pre finančné straty zaniknúť. Zárodok budúcej slovenskej buržoázie nebol schopný ho udržať pri živote, hoci išlo o jediný a na dobrej úrovni stojaci slovenský mesačník. Staré noviny literního umění podávajú pomerne všestranný obraz snáh našich osvietencov. Šírili pokrok, budili slovenské a slovanské povedomie, stavali sa na obranu ľudu proti vykorisťovaniu. Rozširovali nové vedecké poznatky, ale negatívne sa stavali proti materialistickej filozofii (naturalizmu) a proti ateizmu, čo súvisí aj s tým, že ich redaktori i spolupracovníci boli kňazmi. Napriek tomu časopis bol pozitívnym činom prvej slovenskej osvieteneckej literárnej spoločnosti.

Zo spolupracovníkov Starých novín bol najagilnejším Ján Hrdlička. Jeho príspevky v časopise sa dotýkali problémov náboženskej tolerancie, ale aj otázok národných, v ktorých sa autor preukázal ako uvedomelý slovenský vlastenec. Uverejnil aj najvýznamnejší príspevok časopisu – apológiu slovenčiny: Vzněšenost řeči české, neb vubec slovenské. Napísal ju hlavne pod dojmom Hankeho Obrany českej reči a literatúry.

Jeho výklady o histórii slovanských národov, etymologické teórie o pôvode slova Sláv nemajú objektívnej platnosti a sú len akousi básnickou víziou prebratou zo staršej literatúry a z historicky nevierohodných kroník. Z ďalších Hrdličkových príspevkov spomenieme jeho filozofickú úvahu O dlouhém životě lidském, ktorá má moralistické tendencie. Pozoruhodná je jeho historická štúdia O osvícených časích, v ktorej podáva zriedkavú kritiku jozefínskej doby pre jej často nezdravý skepticizmus a povrchnosť vo vedeckej a literárnej práci. V satirickej poviedke Nětco o divých lidech vytýka kňazom a mníchom, (ktorí pred jozefínskym obdobím tvorili vo viacerých stoliciach Uhorska takmer tretinu obyvateľstva), nielen ich záhalčivý spôsob života, ale aj úplatkárstvo, prisluhovanie sebeckým záujmom vládnucej triede, nevšímavosť k chudobným ľuďom a nezáujem o ľudovýchovnú prácu. Staré noviny požadovali od kňazov, aby si z kazateľnice nespravili miesto pre teologické „polemiky a lecijaké hádaní“, ale pre šírenie osvety a vedeckých poznatkov. Podľa nich každý dedinský farár má byť aj lekárom poddaných sedliakov.

Vedľa Ján Hrdličku bol významným spolupracovníkom časopisu Augustín Doležal, ovplyvnený osvieteneckým racionalizmom, ako absolvent nemeckej univerzity v Altdorfe. Do Starých novín prispel historickou úvahou Žid a fantastickou poviedkou Očarená veža. Uverejnil tu tiež štúdiu z dejín filozofie – Mudřec Anarchyrsys.

Dôležitým dopisovateľom Starých novín bol Michal Semian, absolvent univerzít v Jene a v Halle. (Semianov denník o jeho štúdiách na nemeckých univerzitách uverejnil roku 1941 maďarský bádateľ Michal Benczay). Semian bol plodným spisovateľom. Okrem teologickej literatúry r. 1790 v Bratislave vydal spracovaný román Ignáca Meszároša: Při dobytí budínskeho zámku… Pokúsil sa aj o historický príspevok: Kratičké historické popsání knížat a králu uherských. (3 zväzky). Spracovanie takejto rozsiahlej tematiky bolo nad jeho sily a podliehal omylom. Opieral sa v nej o maďarské pramene bez kritického hodnotenia (nevenoval pozornosť Veľkej Morave, nezaoberal sa ani osudom Slovanov v Uhorsku), dielo vyznelo ako oslava vládnucej šľachty v duchu uhorského vlastenectva.