Spiaca Venuša (Giorgione)

Spiaca Venuša (tal. Venere dormiente) je názov obrazu talianskeho renesančného maliara Giorgioneho.

Spiaca Venuša
Základné informácie
Autor	Giorgione
Rok	okolo 1510
Technika	olej na plátne
Rozmery	108 × 175 cm
Galéria	Galéria starých majstrov, Drážďany

Obraz, patriaci k najznámejším výtvarným dielam vôbec, je jednou z nemnohých prác, pri ktorých je Giorgioneho autorstvo bezpečne doložené. Vznikol okolo roku 1510, krátko pred umelcovou smrťou.

Kompozícia obrazu je pomerne jednoduchá. Antická bohyňa lásky spí v otvorenej krajine. Jej mladé belostné telo je krásne ako sama príroda za ňou. Erotickú zmyselnosť obrazu vyvoláva nielen Venušina póza ale aj jej červené pery, tmavočervené závesy a biela saténová plachta, na ktorej leží. Príroda v pozadí je pokojná rovnako ako pokojný je Venušin spánok. Jej telo, svojimi krivkami kopírujúce nerovnosti okolitej krajiny, je akoby súčasťou prírody.

Po Giorgioneho smrti ostalo dielo nedokončené. Na jeho dotvorení sa podieľal Tizian, Giorgioneho súčasník. Nedá sa s určitosťou povedať, či podľa pôvodného Giorgioneho zámeru mala dievčina na obraze predstavovať Venušu alebo išlo o portrétnu maľbu konkrétnej osoby. O to, že ide skutočne o antickú bohyňu sa „postaral“ Tizian, ktorý k jej nohám domaľoval postavu Kupida, tradičného Venušinho spoločníka a pomocníka. Kupid však bol v neskoršom období pri premaľbe odstránený.

Giorgioneho Spiaca Venuša sa stala predlohou ďalších dvoch svetoznámych diel - Tizianovej Urbinskej Venuše a Olympie francúzskeho impresionistického umelca Édouarda Maneta.

Obraz sa v roku 1699 stal majetkom saského kurfirsta Fridricha Augusta I., ktorý ho vystavil vo svojom kabinete umení a kuriozít na zámku Zwinger. Po vzniku drážďanskej Gemäldegalerie sa stal jedným z jej najväčších klenotov.