Slovenské právo (súčasnosť)

Súčasná slovenská legislatíva, podobne ako väčšina európskej legislatívy, má svoje korene v rímskom práve. To vyznávalo princípy: rovnosť pred zákonom, prezumpcia neviny, pri pochybnostiach rozhodnúť v prospech obžalovaného, neznalosť zákona naospravedlňuje).

Slovenské právo je právo Slovenskej republiky.

Po zmene režimu v roku 1989 bolo potrebné urýchlene vypracovať novú legislatívu. Legislatívci vychádzali z česko-slovenského práva platného do roku 1951 – teda prakticky o právo prvej česko-slovenskej republiky. Tým sa síce podarilo veľmi rýchlo vytvoriť nový legislatívny rámec, ale keďže zákony boli pripravované veľmi rýchlo, vyžadovali si častú novelizáciu (a tento stav do určitej miery pretrváva dodnes). Po rozdelení Česko-Slovenska na Česko a Slovensko si obe republiky začali vytvárať vlastnú legislatívu a dnes už v niektorých oblastiach existujú značné rozdiely.

V súvislosti so vstupom Slovenska do Európskej únie bolo treba uskutočniť harmonizáciu (zosúladenie) slovenskej legislatívy so smernicami Európskej únie. V priebehu dvoch rokov boli harmonizované všetky rozhodujúce zákony.

Po tom, ako sa Slovensko stalo členom Európskej únie, sa legislatíva Európskej únie automaticky stala nadriadenou národnej legislatíve Slovenska. Nejde tu ale o totálny diktát Európskej únie, pretože po prijatí akejkoľvek novej smernice Európskej únie majú členské štáty k dispozícii určité časové obdobie, počas ktorého túto novú smernicu zakomponujú do svojho národného práva. Ďalšie zmäkčenie predstavuje skutočnosť, že smernice Európskej únie často ponechávajú rozhodnutie o detailoch na členských štátoch.