Skylab

Skylab vznikol ako pokračovanie utlmeného mesačného programu Apollo. Ako základ stanice bol využitý upravený modul S-IVB, ktorý bol normálne montovaný buď ako 2. stupeň nosnej rakety Saturn IB alebo ako 3. stupeň nosnej rakety Saturn V.

Pôvodne sa počítalo s tým, že Skylab vynesie na obežnú dráhu raketa Saturn IB. Vzhľadom na jej obmedzenú nosnosť sa teda plánovalo, že stanica bude vynesená na obežnú dráhu v neobývateľnom stave a že bude dokončená až tam. Tento postup by však bol technicky náročný a riskantný. Vzhľadom na zastavenie programu Apollo však NASA mala k dispozícii nosnú raketu Saturn V s podstatne vyššou nosnosťou. Projekt bol preto upravený a orbitálna stanica bola vynesená na obežnú dráhu v obývateľnom stave.

Štart nosnej rakety Saturn V so Skylabom, 14. máj 1973

Vynesenie stanice Skylab na obežnú dráhu sa označuje ako let Skylab 1, ktorý odštartoval 14. mája 1973 z Kennedyho vesmírneho strediska dvojstupňovou modifikáciou nosnej rakety Saturn V. Na prvý pohľad vlastne na štartovacej rampe stála normálna trojstupňová raketa známa z letov programu Apollo, ktorá však teraz neniesla servisný a veliteľský modul, ale v jej treťom stupni bola namiesto motorov a nádrží s palivom vstavaná orbitálna vesmírna stanica.

Počas štartu sa však vinou neutesnených ventilov na plášti stanice uvoľnil a odtrhol jej protimeteorický a súčasne tepelný štít. Ten poškodil solárne panely. Následkom toho sa jeden z dvoch hlavných solárnych panelov úplne odtrhol, kým druhý zostal zablokovaný v čiastočne otvorenej polohe. Stanica tak trpela nedostatkom elektrickej energie. Zároveň kvôli chýbaniu tepelného štítu nadmerne stúpala vnútorná teplota. Riadiace stredisko sa snažilo absenciu tepelného štítu kompenzovať diaľkovým manévrovaním a rozličným natáčaním stanice voči Slnku, tým sa však rýchlo míňali rezervy jej dusíkových trysiek. Vznikli pochybnosti či bude stanica vôbec obývateľná.[1] Následky týchto poškodení však sčasti odstránila prvá posádka stanice, ktorá napríklad odblokovala zaseknuté krídlo zostávajúceho solárneho panelu a umožnila jeho plné vysunutie. Okrem toho astronauti nainštalovali na stanicu na Zemi narýchlo vyvinutý a vyrobený, improvizovaný "slnečník", ktorý zlepšil jej teplotnú reguláciu.[2]

Na orbitálnu stanicu potom boli vyslané tri pilotované lety:

• Skylab 2: 25. máj – 22. jún 1973
• Skylab 3: 28. jún – 25. september 1973
• Skylab 4: 16. november 1973 – 8. február 1974

Pre všetky tieto tri pilotované lety bola použitá nosná raketa Saturn IB, ktorá na obežnú dráhu vyniesla kozmickú loď, tvorenú veliteľským a servisným modulom používaným v programe Apollo, ktorá sa na obežnej dráhe spojila s orbitálnou stanicou Skylab.

Vesmírna stanica Skylab bola navedená do oblasti Tichého oceánu aby zhorela v atmosfére. Časti stanice ale v atmosfére nezanikli a dopadli na zemský povrch. 11. júla 1979 o 16:37:00 UTC dopadli trosky neďaleko austrálskeho mesta Perth na západe Austrálie. Mestská rada následne poslala americkej agentúre NASA pokutu za znečisťovanie verejného priestranstva. Následne do mesta zatelefonoval osobne americký prezident Jimmy Carter, ktorý sa za dopad telesa v mene USA ospravedlnil.[3]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Skylab

• Oficiálna stránka (po anglicky)