Schwarzenberský plavebný kanál

Horný portál tunela pri Jeleních Vrchoch

Rosenauerov pomník na začiatku kanála

Kanál začína na severnom svahu Třístoličníka v nadmorskej výške 916 m. Výškový rozdiel medzi začiatkom a ústím kanála je 255 m.

Bol postavený v rokoch 1789 až 1822 podľa projektu inžiniera Josefa Rosenauera v časti Šumavy, ktorá bola v tej dobe majetkom kniežaťa Schwarzenberga. Jeho cieľom bolo umožniť dopravu kmeňov vyrúbaných stromov z neprístupných oblastí na severných úbočiach Šumavy v povodí Vltavy cez hlavné európske rozvodie pri bývalej osade Ružový Vrch / Rosenhügel v revíri Svätý Tomáš k rieke Große Mühl a po nej k Dunaju, aby bolo palivovým drevom zásobované cisárske hlavné mesto Viedeň. Celkom bolo počas sto rokov „zlatých časov“ plavenia dreva plťami v rokoch 1793–1892 dopravených zo Šumavy do Viedne temer 8 miliónov kubických metrov palivového dreva. Za zásluhy o zásobovanie Viedne drevom bol neskôr Josef Rosenauer menovaný čestným občanom mesta Viedeň.

V dôsledku splavnenia kanála stúpla výrazne cena šumavského dreva; uvádza sa, že to malo za následok rozsiahly úpadok šumavských sklárskych hutí. S týmto názorom, o podiele Schwarzenberského plavebného kanála, je možné diskutovať. Práve so vznikom kanála sa dá naopak spojiť napríklad vznik novej hute v Josefovom Dole (1822–1894), ktorá využívala odpadové drevo, ktoré nebolo vhodné na plavbu na veľké vzdialenosti. To bolo plavené po Schwarzenberskom plavebnom kanále ku sklárni. Dalšou sklárskou osadou na brehu Schwarzenberského plavebného kanála bol Sonnenwald v Hornom Rakúsku na území kláštora Schlägl (sklárska huta bola založená už v roku 1751, iba v roku 1854 tu bolo vyrobených 33 ton skla, skláreň bola zrušená v decembri 1900).

Spojenie dvoch európskych úmorí navrhol po prvýkrát rímsko-nemecký cisár a český kráľ Karol IV. Už v dobe jeho vlády mali údajne začať prvé práce na uskutočnení tohoto gigantického plánu. Stopy po výkopoch sa vraj dali nájsť ešte v 16. storočí.

Schwarzenberský kanál, ktorého dĺžka je viac ako 50 km, bol budovaný vo dvoch etapách. Cieľom prvej etapy (1789 – 1793) bolo postaviť zariadenie, ktoré by napomohlo k lepšiemu zásobovaniu Viedne palivovým drevom. Autorovi projektu, lesnému inžinierovi Josefovi Rosenauerovi sa podarilo majstrovsky prepojiť niekoľko šumavských potokov pomocou umelého koryta v prípade potreby zásobovaného vodou z pomocných rybníčkov a z Plešného jazera. Kanál v mnohých miestach temer kopíruje vrstevnicu (priemerný spád 2,5 promile, tzn. 2,5 mm na meter dĺžky) a raz prekonáva prírodnú prekážku 389 m dlhým tunelom (tunel bol pôvodne dlhší než 400 m, skrátený bol pri úprave kanála pre plavbu dlhého dreva). Stavba splnila svoj účel – drevo bolo možné dopraviť vodnou cestou zo Šumavy do Viedne za 8 dní. Druhá etapa výstavby prebehla v rokoch 1821 – 1822 pod vedením inžinierov Faltu a Krausa. Staval sa tzv. „nový kanál" t. j. časť stavby pokračujúca za tunelom na Jeleních Vrchoch až k bavorskej hranici pri potoku Světlá voda / Lichtwasser.

Keď začiatkom 19. storočia nebol dostatok dreva pre plavbu pre Viedeň v tzv. "kanálových lesoch", tzn. lesoch nad plavebným kanálom, bolo treba ku kanálu dopraviť drevo z ďalšieho schwarzenberského panstva Vimperk. Drevo sa plavilo po Vltave až k osade Hory / Spitzbergen, tu sa vyťahovalo a na povozoch sa vozilo na breh kanála v lokalite zvanej dnes u Klápy, aby bolo plavené ďalej po kanále. V roku 1806 nechal majiteľ panstva Josef II. knieža zo Schwarzenbergu postaviť novú cestu od osady Hory ku kanálu.

V druhej polovici devätnásteho storočia klesal odbyt palivového dreva, súčasne však stúpol záujem o úžitkové drevo. V súvislosti s tým bol postavený v druhej polovici osemdesiatych rokov tzv. Želnavský smyk (Hefenkriegbach-Riese) od plavebného kanála smerom k Vltave.

Vďaka Želnavskému smyku žil kanál ešte dlhú dobu po ukončení tzv. viedenskej plavby. Smyk pôvodne dlhý 3,8 km je obložený na dne i stenách kamennými doskami. Smer dopravy sa obrátil. Význam smyku sa zvýšil v roku 1892, kedy bola predĺžená do Želnavy (dnešná stanica Nová Pec) železnica z Českých Budějovíc. V dolnej časti smyku bolo postavené rozsiahle prekladisko, ktoré umožňovalo nakladať na vagóny drevo, ktoré priplávalo po Vltave i po Želnavskom smyku. V roku 1911 bola predĺžená železnica cez Černý Kříž do Nového Údolia a do Bavorska. Potom bolo možné jednoducho dopravovať drevo plavené po Schwarzenberskom kanáli nielen do kráľovského hlavného mesta Prahy a ďalej na sever, napríklad do Hamburgu, ale tiež smerom na juh, do Bavorska.

V roku 1926, vzhľadom k tomu, že počet robotníkov nestačil pra prácu v lese a v sklade, bol na prekladisku v Želnave postavený žeriav s denným výkonom 600 m³ na vyťahovanie dreva z kanála. O tri roky neskôr víchrica prispela k tomu, že sa zrútil a musel byť nahradený žeriavom novým. K prekladisku smerovalo v tej dobe 30 – 35 tisíc m³ drevnej hmoty.

Posledná plavba na českej strane prebehla v šesťdesiatych rokoch 20. storočia.

Dnes sú niektoré časti Schwarzenberského kanála rekonštruované (technická pamiatka). Ide o cca 11 km dlhý úsek medzi Jeleními Vrchmi a odbočením Želnavského smyku, 1,8 km dlhý úsek od bavorských hraníc po Stocký (Ježový) potok, úsek medzi hraničným potokom Ježová / Iglbach a hlavným európskym rozvodím v bývalej osade Ružový Vrch dlhý cca 2,5 km.

Múzeum Schwarzenberského plavebného kanála sa nachádza v obci Chvalšiny, rodisku staviteľa kanála Josefa Rosenauera.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Schwarzenberský plavebný kanál

• Informácie o Schwarzenberskom plavebnom kanále a o projekte Setkání s tradicí na Schwarzenberském plavebním kanálu
• Múzeum Schwarzenberského plavebného kanála

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Schwarzenberský plavební kanál na českej Wikipédii.