Sanatórium doktora Szontágha

Sanatórium bolo prelomovým dielom, ktoré prinieslo nový architektonický názor. Jeho hrubá stavba vznikla v rokoch 1917-21 a dokončené bolo 28. júna 1925.

Iniciátorom výstavby bol Mikuláš Sontág mladší. Keďže nedisponoval potrebnými finančnými prostriedkami hľadal vhodných investorov. Peter Hubka, majiteľ garbiarní v Liptovskom Mikuláši, plánoval užitočne investovať peniaze nahromadené konjunktúrou. Jeho starý priateľ Dr. Ján Ruman (v roku 1919 bol košickým županom, pomáhal Hubkovcom pri výstavbe sanatória) vedel o zámeroch Mikuláša Sontága, a tak Hubkovcom navrhol, aby vložili peniaze do výstavby moderného sanatória. Tatry v tom čase boli takmer úplne v rukách Maďarov a Nemcov (Sontág, Michal Guhr, Pavol Wester, Kunsch, Forberger, Holzman, Höpfner). Ak by finančne pomohli Sontágovi, po prvý raz by sa dostal Slovák do Vysokých Tatier.

Peter Hubka sa k majetku dostal tvrdou prácou, podnikavosťou nadobudnutou na vandrovkách, vyšvihol sa z robotníka na tovariša a nakoniec sa stal majiteľom garbiarskej manufaktúry. Založil stotisíckorunovú základňu Matice slovenskej na podporu slovenskej literatúry, venoval peniaze sirotincu a iné.

Manželia Peter a Mária Hubkovci sa stali majiteľmi 97% akcií. Pozemky v Novom Smokovci patrili urbáru Veľkého Slavkova, ktorý vtedy bol celkom nemecký. Majitelia Tatranskej Polianky (Michal Guhr, Pavol Wester a Kunsch) mali veľké slovo a nechceli Slovákovi predať pozemky. Bolo to v roku 1916. Ešte stále žili v Uhorsku. Nakoniec sa Hubkovcom podarilo ich presvedčiť a kúpili približne 20 jutár pozemkov. Prišli budapeštianski architekti, ale Pavlovi Hupkovi sa nepáčili. Poverili preto známeho slovenského architekta Milan Michala Harminca, ktorého poznali v Liptovskom Mikuláši, kde projektoval stavby pre továrnika Lacka.

Harminc navrhol netradičnú stavbu. Podľa jeho projektu každé poschodie sanatória malo balkóny, ktoré ustupovali a tak každá izba i balkón mali dostatok svetla. Prvý výkop urobili robotníci 1. marca 1917. Hubka nakúpil tehly, železo, cement, vápno i ostatný materiál dopredu. Murári však chýbali. Bola vojna. V rokoch 1917  –  1918 sa stavalo veľmi pomaly. Počas vojnových rokov bolo málo robotníkov a tak na stavbe pracovali aj vojnoví zajatci. V roku 1919 poškodila stavbu veľká víchrica.

Akcionárom na pokračovanie stavby nestačili peniaze. Mikuláš Sontág sa za chrbtom Pavla Hubku spojil s Realitnou bankou v Budapešti. Vytvorila sa účastinárska spoločnosť, ktorá odkúpila Sontágove novovsmokovecké objekty a samému Sontágovi zostalo len 10% účastín. Hubka sa veľmi hneval, lebo sanatórium malo byť pre slovenských pacientov nie pre peštianskych špekulantov. Nakoniec kapituloval.

Po roku 1918 kapitulovala aj Realitná banka. Slovenské banky boli slabé preto oslovili poisťovne. Po dlhom vyjednávaní 1. októbra 1924 Všeobecný penzijní ústav Praha bol ochotný poskytnúť pôžičku pod podmienkou, že Hubkovci postupne odkúpia účastiny od Realitnej banky, aby sa vylúčil maďarský kapitál. Pôžička pomohla rozbehnúť výstavbu sanatória. V roku 1924 sa k akcionárom pridal lekárnik z Nového Smokovca PhMr. Samuel Buľovský (bol verejne činný a v roku 1945 bol prvým predsedom revolučného národného výboru v Starom Smokovci), zať Petra Hubku, ktorý predal lekáreň v Liptovskom Hrádku a podľa plánov Michala Harminca postavil v Novom Smokovci novú, aby mohol pomáhať pri administratíve sanatória.

Práce pokračovali a v auguste 1925 boli prijatí prví pacienti. Hoci Mikuláš Sontág vlastnil len 3% účastín ponechali jeho meno v názve Palace - sanatórium a spojené sanatóriá dr. Szontagha. Všeobecný penzijný ústav mal 50 postelí pre svojich pacientov, ostatní boli súkromní pacienti, platiaci z vlastných prostriedkov. Prijímali pacientov z novej republiky i zo zahraničia. Mali všetky formy tuberkulózy. Riaditeľom bol Dr. Mikuláš Sontág

Po ďalších stavebných úpravách sanatórium znovu otvorili 24. februára 1935. Nazvali ho Sanatórium Všeobecného penzijného ústavu. Slangové označenie „Penzák“ nesie dodnes. V súčasnosti má názov Sanatórium Royal Palace.

Dielo je symbiózou tradičného eklektického vyjadrenia v spoločenskej, severnej časti objektu i v jeho interiéroch, ale progresívne v ubytovacej časti, orientovanej na juh, kde sa v priebežných terasách prejavili najnovšie názory na liečbu tuberkulózy. Vývoj architektúry pre klimatickú liečbu aj v súčasnosti pokračuje smerom, ktorý určil na začiatku 20. storočia M. M. Harminc.

Všetky poschodia na južnej fasáde sú podriadené technicistickej úprave ustupujúcich, hlbokých terás s presklenými strechami, čím umožňujú lepšie preslnenie. Tie sú tvorené oceľovou konštrukciou so šikmým skleným zastrešením podopieraným šikmými vzperami. Na severnej eklektickej fasáde sú členité nadokenné rímsy, klenáky, girlandy, strapce, rámovania okenných sekcií, suprafenestry s rámovým reliéfom. V hlavnom vestibule sú toskánske stĺpy z umelého kameňa nesúce roštový strop. Oba protirečné princípy sa spájajú na bočných priečeliach.

Konštrukčne je budova trojtraktová, postupným ustupovaním terás sú vyššie poschodia dvojtraktové. Na najvyššom poschodí sú dve spoločné lehárne v hĺbke dispozície. Na nižších podlažiach sú tieto lehárne pred izbami s možnosťou vyviezť na ne pacienta s lôžkom.

Po odkúpení objektu pražským Všeobecným penzijným ústavom, pristavali v roku 1933 na západe ďalší objekt, čím sa zvýšila kapacita na 222 lôžok. Na južnom predpolí pribudli v roku 1934 terénne terasy, krytá kolonáda a oplotenie s kruhovou rotundou s jednoduchým, priemyselne pôsobiacim zasklením.

• MATÚŠ, Dulla; MORAVČÍKOVÁ, Henrieta. Kto je kto v architektúre na Slovensku. Bratislava : Informačné stredisko architektúry Spolku architektov Slovenska, 1995. ISBN 8088791006. str.52 – 53
• MATÚŠ, Dulla; MORAVČÍKOVÁ, Henrieta. Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava : Slovart, 2002. ISBN 8071456845. str. 18 – 19, 322 – 323
• KRIVOŠOVÁ, Jana a kolektív; LUKÁČOVÁ, Elena. Premeny súčasnej architektúry Slovenska. Bratislava : Alfa, 1990. ISBN 8005006004. str. 13
• BOHUŠ, Ivan. Szontaghovci a Vysoké Tatry. Poprad : Slza, 1994. ISBN 8088680042. S. 121. str.
• MATÚŠ, Dulla; MORAVČÍKOVÁ, Henrieta. Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava : Slovart, 2002. ISBN 8071456845. str. 18 – 19, 322 – 323
• KRIVOŠOVÁ, Jana a kolektív; LUKÁČOVÁ, Elena. Premeny súčasnej architektúry Slovenska. Bratislava : Alfa, 1990. ISBN 8005006004. str. 13
• SÝKORA, František. Cesty k dnešnej medicíne. Martin : Osveta, 1990. str.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sanatórium doktora Szontágha