Ruská avantgarda

Ruská avantgarda bol proces revolúcie a obnovy vo všetkých odvetviach umenia v Rusku. Na jednej strane sa orientovala na najnovšie francúzske umelecké objavy, s ktorými sa identifikovala veľmi úzko spolu s ruskou výtvarnou tradíciou. Všetci umelci tejto epochy zjednotili svoje úsilie do syntézy dosiahnutia z folklórnych prvkov, moderných smerov a aktuálnych tendencií abstrakcie jeden smer. S posledným spomenutým skúšali previazať technické výdobytky vtedajšej doby. Zo západných vplyvov a východných tradícií povstalo suverénne umenie.

Celý rad umeleckých prúdov ako neoprimitivizmus, kubofutorizmus, rajonizmus, konštruktivizmus a analytické umenie, projekcionizmus a kozmizmus ťažilo z tohto objavu. Jedným z najdôležitejších činov tejto epochy bola výstava „Karo-Bube“ od decembra 1910 do januára 1911 inštalovaná účastníkmi-členmi rovnomennej umeleckej skupiny „Karo-Bube“. Výstava sa udiala vďaka umelcom: Aristarch Lentulov, Michail Larionov, Kazimir Malevič a Natália Gončarovová.

V roku 1912 nasledovala výstava avantgardistov „Oslov chvost“.

Tento umelecký prúd bol zo začiatku boľševickou kultúrnou politikou podporovaný. Suprematizmus, Malevičov objav, sa stal krátko po Októbrovej revolúcii v 1917 prostriedkom masovej agitácie. Malevič a El Lisickij boli povolaní na učiteľské miesta na Moskovskú vysokú školu umeleckú. Ruskí avantgardisti pozostávali z nového komunistického panstva, ktoré boli priaznivcami a pioniermi avantgardného umenia.

Fuga - Vasilij Kandinskij

3. apríla 1921 otvorili v Petrohrade Múzeum pre umeleckú kultúru, kde sa predstavilo publiku 257 prác od 69 umelcov. Jeho najdôležitejší organizačný zámer pozostával z toho, čo nakoniec darovali sami umelci múzeu. Podľa ich návrhov mala byť utvorená novelizácia dejín umenia. Všetky vedúce postavy petrohradskej avantgardy boli na tomto experimente účastné: Vasilij Kandinskij, Tatlin, Malevič, Filonov, Matjušin, k nim patria teoretici, kunsthistorici a spisovatelia na čele s Nikolajom Nikolajevičom Puninom. V roku 1924 bolo múzeum po vášnivých roztržkách integrované do Inštitútu pre umeleckú kultúru (InchUK). O rok neskôr získal tento inštitút status štátneho inštitútu (GINChUK-vyslov Ginčuk).

Vplyv ruskej avantgardy na mladší vývoj západného umenia sa považuje dnes za nesporný. Bez Čierneho hranola na bielom pozadí (1915) od Kazimira Maleviča, jeho neskorej suprematickej kompozície Biela na bielej alebo série Čierny obraz (1917/18) od Rodčenka a jeho Triptychonu so základnými farbami (1921) by bol vývoj umenia bez protikladov od Yvesa Kleina, Barnetta Nnewmana či Ada Reinhardta nemysliteľný. Taktiež práce amerického Minimal Artu od Donalda Judda a Carla Andreho, ktoré sa navrátili k materiálnosti a funkcionalite skorších sôch Tatlinových a Rodčenkových.

Po Stalinovom nástupe k moci sa teoretické korene avantgardistov s politickou podporou funkčného umenia nezlučovali. Malevič dostal zákaz výstav a publikovania. Skladatelia mohli pokračovať len zbieraním ľudovej hudby etník Sovietskeho zväzu. Iní umelci emigrovali na západ. Nasledovalo centrálne riadené agitačné umenie, ktoré sa označovalo tiež ako Socialistický realizmus.

Bicyklista, Natália Sergejevna Gončarovová, rusky Наталья Сергеевна Гончарова (4. jún 1881, Negajevo – 17. říjen 1962 Paríž) obraz je v Ruskom múzeu v Petrohrade

Marc Chagall, Kandinskij, Rodčenko, Popova a Malevič boli najznámejšími predstaviteľmi. Počas toho, ako Kandinskij hľadal duchovno v abstraktnom umení, bol Malevič so svojou geometrickou formálnou rečou obrátený skôr k suprematizmu. Oboch zjednocovalo úsilie vniesť jednotu sveta v súznení duše a kozmu do diela. Myšlienky teozofie od Rudolfa Steinera ovplyvnili hlavne snaženia Kandinského.

Umenie ruskej avantgardy bolo v časoch stalinizmu zavrhnuté, sami umelci sa dištancovali od ich skorších diel. George Costakis začal od 1946 cielene túto epochu ruského umenia podporovať a zbierať. Mnohé diela boli tak zachránené pred úplnou stratou, jedna časť jeho zbierky sa nachádza dnes v štátnej Treťjakovskej galérii. Costakis urobil ruskú avantgardu známou aj na západe.

K najdôležitejším literárnym autorom patrí Andrej Belyj. Ovplyvnený Solovjovom a Nietzchem patrí medzi zakladateľov symbolizmu.

• Hans-Peter Riese: Von der Avantgarde in den Untergrund. Texte zur russischen Kunst 1968–2006. Wienand Verlag, Köln 2009, ISBN 978-3-86832-017-6.
• Jewgeni Kowtun: Russische Avantgarde. Sirocco, London 2007, ISBN 978-1-78042-346-3.
• G. F. Kovalenko (Hrsg.): The Russian Avant-Garde of 1910–1920 and Issues of Expressionism. Nauka, Moskau 2003, ISBN 5-02-006374-6.
• Uwe M. Schneede (Hrsg.): Chagall, Kandinsky, Malewitsch und die russische Avantgarde. Hatje, Ostfildern, 1998, ISBN 3-7757-0797-2.
• Susanne Anna (Hrsg.): Russische Avantgarde. Daco-Verlag Günter Bläse, Stuttgart 1995, ISBN 3-87135-026-5.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Russische Avantgarde na nemeckej Wikipédii.