Royal National Theatre

Plány vzniku Národného divadla sa datujú až do roku 1848, no naplnili sa až o celé storočie neskôr, v roku 1949. V tomto roku obe komory parlamentu schválili Zákon o Národnom divadle. Základný kameň položila v roku 1951 Kráľovná Matka na mieste neďaleko Royal Festival Hall. Práce na súčasnom mieste však začali až v novembri roku 1969.

V roku 1963, keď bolo dokončenie novej budovy v nedohľadne, sa novozriadený Súbor Národného divadla presťahoval do budovy divadla Old Vic. Prvé predstavenie súboru sa uskutočnilo 22. októbra 1963. Otváracím predstavením bola inscenácia Shakespearovej tragédie Hamlet. Národné divadlo tu hralo celkom dvanásť rokov, z toho desať pod taktovkou Laurenca Oliviera.

Keďže Rada Národného divadla chcela oživiť budovu, čo najskôr a to aj napriek zdržaniam, ktoré nastávali na stavbe, každá z divadelných sál bola otvorená hneď ako to bolo možné, a to aj napriek tomu, že celá budova nebola ešte dokončená. Ako prvá bola otvorená sála Lyttleton Theatre a to v marci roku 1976, nasledovala sála Olivier Theatre v októbri toho istého roku a ako posledné bolo otvorené štúdio Cottesloe Theatre v marci 1977. Kráľovná Alžbeta II. slávnostne otvorila budovu 25. októbra 1976. V sobotu, 1. marca 1977 bol prvý večer, v ktorý sa hralo vo všetkých troch sálach.

Architektúra budovy, jej štýl a výraz, rozdelila vtedajšiu verejnosť na dve skupiny: na jej obdivovateľov a zatracovateľov. Sir Nikolaus Pevsner (vtedajší zanietený zástanca moderného hnutia) kritizoval budovu za jej arogantnosť, ktorou považoval použitie betónu tak na fasádach ako aj v interiéri. Princ Charles budovu popísal v roku 1988 slovami: „šikovný spôsob ako postaviť jadrovú elektráreň v centre Londýna bez akýchkoľvek námietok“.

Sir John Betjeman (vtedajší zástanca brutalistickej architektúry) bol absolútne očarený týmto Lasdunovým architektonickým počinom. Podľa neho je to vynikajúca práca s dokonalou formou a tvarom z každého uhla pohľadu, ktorá má tie správne atribúty, ktoré majú všetky významné diela.

Hoci je budova divadla často označovaná za prototyp brutalistickej architektúry v Británii, po smrti Lasduna bola nanovo prehodnotená na základe čoho ju dávajú do bližšej spojitosti s dielami Le Corbusiera.

Rovnováha medzi horizontálnymi a vertikálnymi prvkami objektu je v priaznivom kontraste so susednými budovami Hayward Gallery a Queen Elizabeth Hall. Zaujímavosťou je, že sa táto budova objavila v prvej desiatke najobľúbenejších, a zároveň aj v prvej desiatke najmenej obľúbených londýnskych stavieb. Na popularite jej bezpochýb pridal nedávny projekt osvetlenia a nasvietenia jej exteriéru najmä nárožných častí, ktoré v noci vytvárajú umeleckú až teatrálnu atmosféru.

Budova Kráľovského národného divadla má celkom tri sály, ktoré majú dovedna 2 500 miest:

• Olivier Theatre (nazvané podľa prvého umeleckého riaditeľa divadla, herca a režiséra Sira Lawrenca Oliviera) je najväčšou a zároveň aj hlavnou sálou v budove. Navrhnutá bola podľa antického amfiteátru v gréckom Epidaure. Sála má otvorené javisko a vejárovité hľadisko s kapacitou 1160 sedadiel. Jedinečným technickým vybavením javiska je tzv. bubnovitá točňa s prepadliskom hlbokým až 8 metrov. Točňa má 2 otáčajúce sa okraje a 2 pódiá s celkovou nosnosťou 10 ton. Takáto konštrukcia javiska umožňuje dramatické a plynulé zmeny scény.
• Lyttleton Theatre (nazvané podľa prvého riaditeľa divadla Olivera Lyttletona) je druhou najväčou sálou v divadle, zmestí sa do nej 890 divákov. Ide o klasické kukátkové javisko.
• Cottesloe Theatre (nazvané podľa prvého predsedu rady South Bank Theatre Board Lorda Cottesloea) je malé štúdiové divadlo s variabilnou scénou a kapacitou do 300 ľudí, v závislosti od konfigurácie javiska.

• Laurence Olivier (1963 – 1973)
• Peter Hall (1973 – 1988)
• Richard Eyre (1988 – 1997)
• Trevor Nunn (1997 – 2003)
• Nicholas Hytner (od 2003)

• National Theatre; oficiálna stránka divadla (po anglicky)