Receptor (fyziológia)

Receptory možno rozdeliť nasledovne:

• podľa podnetu, na ktorý reagujú:
  • Chemoreceptory – adekvátnym podnetom je chemická látka. Patria medzi ne napr. čuchové a chuťové bunky, receptory v stenách ciev, ktoré reagujú na množstvo glukózy alebo na množstvo CO₂.
  • Mechanoreceptory – adekvátnym podnetom je mechanické podráždenie. Patria medzi ne napr. hmatové bunky v koži či sluchové bunky vo vnútornom uchu a pod.
  • Rádioreceptory – adekvátnym podnetom sú rôzne formy žiarenia. Patria sem zrakové bunky na sietnici oka (svetlo je elektromagnetické vlnenie) alebo tepelné receptory (infračervené žiarenie) a iné.
• podľa prostredia, z ktorého signály prijímajú:
  • Exteroreceptory – reagujú na podnety z vonkajšieho prostredia, ako napr. čuchové, chuťové a zrakové bunky.
  • Interoreceptory – reagujú na podnety vznikajúce vnútri tela, ako napr. receptory v stenách ciev.
    • Proprioreceptory – receptory vo svaloch a v šľachách, ktoré neustále vysielajú do CNS (centrálny nervový systém) informácie o napätí v týchto orgánoch.

Receptory sa rozdeľujú na 2 skupiny podľa toho, kde v bunke sa nachádzajú na:

• cytoplazmatické
• membránové

Uplatňujú sa predovšetkým ako sprostredkovatelia vplyvu hormónov. Interagujú totiž predovšetkým s molekulami, ktoré sú lipofilné (rozpustné v tukoch a teda ľahko prenikajúce cez plazmatickú membránu). Rozdeľujú sa na dve skupiny:

• receptory pre kortikoidy, androgény a progesterón
• receptory pre hormóny štítnej žľazy, estrogény, vitamín D a retinoidy

Príklad regulácie

Receptory pre steroidné hormóny sú v cytoplazme viazané s bielkovinou, ktorá sa nazýva chaperón. Táto väzba zabraňuje vstupu komplexu do jadra bunky. Po naviazaní steroidného hormónu na receptor sa chaperón uvoľní a komplex hormón-receptor naopak do jadra vstupuje veľmi rýchlo. Vytvára dimér a viaže sa na DNA na miesta nazývané HRE (z angl. hormone response elements), ktoré ovplyvňujú transkripciu špecifických génov a tvorbu príslušných proteínov ako reakciu bunky.

Sú hlavným typom receptoru, ktorý zodpovedá za prenos signálu medzi bunkami. Rozdeľujú sa na:

• receptory, ktoré sú súčasťou iónového kanála pre anióny (GABAA receptor, glycínový receptor) alebo katióny (nikotínový acetylcholínový receptor, receptor pre excitačné aminokyseliny)
• receptory s vlastnou enzymatickou aktivitou (receptory s tyrozínkinázovou a guanylátcyklázovou aktivitou) – ich podjednotka v membráne je sama schopná katalýzy biochemických dejov
• receptory spriahnuté s G-proteínmi (GPCR; z angl. G-protein coupled receptors)
• integríny
• „toll-like“ receptory

Homológny typ regulácie je taký, pri ktorom sa ovplyvňujú receptory, ktoré boli aktivované. Regulácia môže byť negatívna i pozitívna: v prvom prípade ide o desenzitizáciu, internalizáciu a tzv. down-reguláciu. V druhom prípade o senzitizáciu a tzv. up-reguláciu. Pri desenzitizácii sa uplatňuje s najväčšou pravdepodobnosťou fosforylácia receptora. Presné spôsoby, ako tieto regulácie prebiehajú, však v súčasnosti nie sú detailne známe.

Heterológny typ regulácie je taký, pri ktorom sa ovplyvňujú nielen receptory, ktoré boli aktivované. Pôsobí na dvoch úrovniach:

• zosiluje alebo zoslabuje sa prenášaný signál bez zmeny množstva receptorov (tzv. hetrológna senzitizácia/desenzitizácia); jej mechanizmus nie je presne známy
• zmenou počtu receptorov iného systému (tzv. krížová regulácia); produkt jednej signalizačnej kaskády slúži ako aktivátor alebo inhibítor inej kaskády