Rajmund z Peňafortu

Narodil sa v malom meste Vilafranca del Panadés neďaleko katalánskeho mesta Barcelona okolo roku 1175. Študoval v Barcelone a tiež na univerzite v Bologni, kde získal doktorát aj z civilného aj z cirkevného práva. V rokoch 1195 – 1210 vyučoval cirkevné právo. V roku 1210 sa presťahoval do Bologne, kde zostal do roku 1222 vrátane troch rokov, v ktorých mal na starosti katedru cirkevného práva na univerzite. Bol kaplánom pápeža Alexandra IV., a spovedníkom kráľa Jakuba I. Aragonského.

Zohral dôležitú rolu pri zakladaní rehole mercedárov. Podnecoval a pomáhal Petrovi Nolaskovi pri získavaní povolenia na založenie rehole od kráľa Jakuba I. Aragonského. Pri návrate do Barcelony v roku 1222, vstúpil do rehole dominikánov.

Hrobka Svätého Rajmunda. Barcelonská katedrála.

Keď sa pápež Gregor IX. dozvedel o Rajmundových výborných schopnostiach v oblasti cirkevného práva, zavolal si ho v roku 1230 do Ríma, aby mu pomohol zostaviť a kodifikovať Kódex kánonického práva. Kánonické práva, ktoré boli doteraz vydávané v mnohých dokumentoch, mali byť teraz zorganizované do jedného vydania. Boli to dokumenty najmä z predošlých 100 rokov, od vzniku Graciánskeho dekrétu, keď boli vydávané pápežské dekréty, ktoré sa venovali predovšetkým cirkevnému právu. Pápež, potešený Rajmundovou usilovnou prácou, vyhlásil bulou v roku 1231 nový dokument, ktorý je určený profesorom a študentom v Paríži a Bologni. Zároveň nariadil, že Rajmundova práca sama o sebe má byť považovaná za smerodajnú a mala by byť používanou na školách. Jeho zbierka kánonického práva, známa ako Liber extra alebo Decretales Gregorii IX. sa stala štandardom na takmer 700 rokov. Keď Rajmund dokončil svoju prácu, pápež ho chcel menovať za tarragonského arcibiskupa, ale on odmietol túto poctu. Rajmund potom pokračoval v písaní diela o spovedi Summa casuum, ktoré bolo veľmi často považované za smerodajnú prácu na túto tému. Kódex kánonického práva bol napokon plne kodifikovaný v roku 1917.

Rajmund sa v roku 1236 vrátil na Pyrenejský polostrov. Nemohol však dlho zostať v ústraní, pretože už v roku 1238 ho menovali za generálneho predstaveného rehole dominikánov, ktorým bol až do roku 1240, keď rezignoval. Počas svojho úradu zrevidoval konštitúcie dominikánskeho rádu. Keď dosiahol šesťdesiat rokov, utiahol sa do Barcelony.

Tam sa jeho hlavným cieľom stal apoštolát medzi Židmi a Maurmi a pre tento účel zariadil, aby sa hebrejčina a arabčina vyučovala na školách, ktoré mali na starosti dominikáni. Taktiež vyzýval Tomáša Akvinského, aby napísal jeho dielo Summa contra Gentiles.

Mal veľký vplyv na kráľa Jakuba I. Aragonského a presvedčil ho, aby zvolal verejnú dišputu týkajúcu sa židovstva a kresťanstva, medzi gironským rabínom Moše ben Nachmanom (Nachmanidom) a pokrsteným Židom z Montpellieru, ktorý sa stal dominikánom, Pablom Christianim. V tejto debate, ktorá sa konala 20. – 27. júla 1263 v kráľovskom paláci v Barcelone, za prítomnosti kráľa a vyššieho kléru, zaujal Rajmund dôležitú úlohu. Bol na čele prítomných teológov a so zvolením kráľa ponechal rabínovi úplnú slobodu prejavu. Rajmund len Nachmanidovi naznačil, že by si mal dať pozor na rúhanie proti kresťanstvu, na čo mu Nachmanides odpovedal, že vie, čo vyžaduje slušné správanie. Na židovský šabat, keď sa debata blížila ku koncu, kráľ, spoločne s mnohými kazateľmi a ostatným duchovenstvom, navštívil synagógu. Tam Rajmund údajne predniesol kázeň o Najsvätejšej Trojici.

Patril medzi zakladateľov inkvizície v Katalánsku.

Rajmund zomrel 6. januára 1275 vo veku 95 alebo 100 rokov.

Rajmund bol blahorečený pápežom Pavlom III. v roku 1542 a svätorečený pápežom Klementom VIII. 29. apríla 1601. Je pochovaný v barcelonskej katedrále. Je patrónom kanonikov a v Španielsku všetkých právnikov.

Jeho sviatok bol určený v hlavnom rímskom kalendári z roku 1671 na 23. januára. V roku 1969 bol presunutý na 7. januára, na deň, ktorý nasleduje po jeho smrti.[1]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Raymond of Peñafort na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).