Prvá plavba Jamesa Cooka

Britská Admiralita určila pre výpravu loď Earl of Pembroke, čo bola pôvodne obchodná uhoľná loď. Loď bola spustená na vodu vo Whitby, v júni 1764. Dĺžka lode bola 32 m (106 stôp), šírka bola 8,92 m (29 stôp) a výtlak 368 ton. Loď mala ploché dno, čo umožňovalo plavbu v plytkých vodách. Admiralita loď kúpila v máji 1768 za £2840. Potom bola loď prestavaná, aby vyhovovala potrebám výpravy. Trup lode bol opláštený a riadne utesnený. Bola vybudovaná tretia vnútorná paluba s kabínami a skladiskami. Loď bola vyzbrojená desiatimi štvorlibrovými delami a dvanástimi malými otočnými delami pre prípad napadnutia domorodým obyvateľstvom v Tichomorí. Po uvedení do prevádzky bola loď premenovaná na HM Bark Endeavour.

Endeavour bol ďalej zásobený potravinami na dlhú plavbu. Základnými potravinami bolo solené bravčové a hovädzie mäso, múka a hrach. Na lodi boli ďalej zásoby hrozienok, syra, soli, cukru a kyslej kapusty, ako hlavného prostriedku brániaceho skorbutu. Vedľa zásoby pitnej vody, viezla loď 250 sudov piva, 44 béčok brandy a 17 béčok rumu.

John Webber: Kapitán Cook

Vedľa Jamesa Cooka boli v posádke dôstojníci Zackary Hicks a John Gore, šesť kadetov, medzi nimi bol Charles Clerke, ktorý bol po smrti Hicksa vymenovaný druhým dôstojníkom. Lodným lekárom bol Dr. Monkhouse, jeho pomocníkom bol William Perry. Na lodi sa ďalej plavil oddiel vojenskej pechoty pod velením seržanta Johna Edgecumba.

John Raphael Smith: Sir Joseph Banks, rytina z roku 1773

Hlavným prírodovedcom výpravy bol botanik Joseph Banks. Jeho asistentom bol švédsky botanik Daniel Solander a tajomníkom Herman Spöring. Astronómom výpravy bol Charles Green. Pre výtvarné zdokumentovanie prírodovedných objavov sa výpravy zúčastnili traja maliari: John Reynolds, Alexander Buchan a Sydney Parkinson. V dobe vyplávania bolo na palube celkom 94 mužov posádky, námornej pechoty a vedeckej skupiny.

Loď Endeavour vyplávala z prístavu v Plymouthe 26. augusta 1768.[1] 13. septembra zakotvili vo Funchalskej rejde na ostrove Madeira. Na ostrove bola doplnená zásoba pitnej vody, mäsa, ovocia a vína. Zakúpený bol tiež aj živý býček. Tu nechal Cook po prvýkrát zbičovať dvoch členov posádky za to, že bez dovolenia jedli čerstvé mäso, draho na ostrove zakúpené.[2] Deň po priplávaní na Madeiru bol pomocník prvého dôstojníka Alexander Weir zrazený lanom cez palubu a utopil sa.[2] Počas pobytu na Madeire strávil Joseph Banks päť dní v dome anglického konzula.[1] 19. septembra Endeavour vyplávala smerom k Tenerife a o štyri dni neskôr zbadali tento Kanársky ostrov. 30. septembra Endeavour priplávala ku Kapverdským ostrovom a odtiaľ zamierila cez Atlantický oceán k brazílskemu mestu Rio de Janeiro.

Pobrežie Brazílie zbadali 8. novembra, keď sa priblížili k mysu Frio. 14. novembra zakotvili v Rio de Janeiro. Boli prekvapivo nepríjemne prijatí miestokráľom. Cook bol vypočutý brazílskymi dôstojníkmi ohľadne účelu, vybavenia a výzbroje lodi. Niekoľko členov posádky, ktorých Cook vyslal na pevninu bolo zatknutých. Komukoľvek z lode bolo potom zakázané vystúpiť na pevninu inak, než v sprievode stráží. V správe pre Kráľovskú spoločnosť Cook uviedol, že nedokázal pochopiť toto nepriateľské zaobchádzanie, ktoré bolo v kontraste s chovaním voči posádke španielskej lode, ktorá v tej dobe tiež do Rio de Janeira priplávala.[1] 27. novembra bola na loď už dopravená všetká pitná voda a urobené potrebné opravy a Endeavour opustila Rio de Janeiro.

Počas plavby k Ohňovej zemi došlo k druhému úmrtiu. 2. decembra spadol námorník Peter Flowers zo sťažňového lana do mora a utopil sa.[1] 23. decembra mal astronóm Green možnosť pozorovať dva astronomické úkazy. Najprv to bol meteor, rýchlo letiacim západným smerom a potom zatmenie Slnka.[1] 27. decembra minuli ústie rieky River Plate a 11. januára 1769 zbadali pobrežie Ohňovej zeme. 15. januára Endeavour zakotvila v zálive Úspechu, aby doplnili zásoby vody a dreva. Budúceho dňa sa Joseph Banks spolu s pánmi Solanderom, Buchanom, Greenom, Monkhousom, dvomi námorníkmi a čiernymi Banksovými sluhami pokúsili zdolať blízku horu, aby si pozreli okolie pristátia. Cestu im značne sťažovala zakrpatená vegetácia a navyše počas výstupu začala silná snehová búrka. Výprava prenocovala pri ohni ale ráno zistili, že dvaja Banksovi sluhovia zamrzli.[1]

Faksimile mapy Spoločenských ostrovov z roku 1893, vytvorené Jamesom Cookom v roku 1769

27. januára Endeavour preplávala okolo mysu Horn. Tri dni potom dosiahla loď 60° 4′ južnej šírky a 74° 10′ západnej dĺžky, čo bola najjužnejšia poloha počas výpravy.[1] Tu loď zmenila kurz na severozápad. 24. marca preplávali severne od ostrova Pitcairn, ale Cook necítil potrebu k nemu priplávať a previesť prieskum.[1] 10. apríla minuli ostrov Osnaburg a budúceho dňa zbadali Tahiti. 13. apríla zakotvili v zátoke, ktorú už popísal kapitán Samuel Wallis a ktorá mala domorodé meno Matavai.

Začiatkom júna bola zahájená príprava na pozorovanie prechodu Venuše cez slnečný disk. Aby sa eliminoval lokálny vplyv nepokojnej atmosféry, bolo dohodnuté, že budú vytvorené tri skupiny pozorovateľov, navzájom čo najviac vzdialené. 1. júna vyslal Cook poručíka Gora, Banksa, Dr. Monkhousa a pána Spöringa na ostrov York (Eimeo, Moorea), ležiaci západným smerom v blízkosti Tahiti.[3] Druhá skupina, skladajúca sa z poručíka Hicksa, Pickersgilla a Saundersa vyrazila druhého dňa k Pinaske na východnú časť ostrova Tahiti.[3] Hlavná skupina pozorovateľov mala stanovisko na Tahiti na mieste nazvanom Venus Point, nachádzajúcim sa v blízkosti Papeete. Tretia skupina bola zložená z J. Cooka, Dr. Solandera a Ch. Greena.[3] Prechod Venuše začal v 19:15 hodín 3. júna a skončil v 1:35 hodín 4. júna. Cook zaznamenal, že pri sledovaní Venuše videli neostrý okraj planéty, spôsobený jej atmosférou, čo bolo príčinou, že nemohli presne stanoviť čas vonkajšieho a vnútorného kontaktu obrysov planéty a Slnka. Priebeh pozorovania a časy kontaktov boli po návrate publikované v Philosophical Transactions Kráľovskej spoločnosti.[1]

Počas pozorovania prechodu Venuše, keď boli dôstojníci zaneprázdnení, sa námorník Archibald Wolf vlúpal do lodného skladiska a ukradol množstvo klincov, ktoré slúžili k výmennému obchodu. Po vyšetrení incidentu dal Cook vinníka potrestať zbičovaním. Wolf dostal dva tucty rán, čo bol najťažší trest, aký Cook počas tejto plavby udelil.[3]

9. augusta Endeavour opustila Spoločenské ostrovy. Plavbou na juh dosiahla po piatich dňoch ostrov Ohetiroa (Rurutu) v súostroví Tubuai. Domorodci na ostrove boli nepriateľskí a tak tu Endeavour nezakotvila.[4] 26. augusta posádka oslávila výročie vyplávania z Anglicka zvláštnym prídelom portského vína. O dva dni neskôr zomrel pomocník bocmana John Reading na otravu rumom.

Mapa Nového Zélandu nakreslená poručíkom Jamesom Cookom počas plavby na lodi Endeavour

Abel Tasman ako prvý Európan zbadal Nový Zéland v roku 1642. Tasman nikdy nevstúpil na pevninu, pretože výsadok bol zahnaný domorodcami a štyria členovia posádky boli zabití v zátoke, ktorú nazval Massacre Bay (Golden Bay).[4] Prvý britský hydrograf Alexander Dalrymple presadzoval teóriu, že Nový Zéland je súčasťou hľadanej Terra Australis. Cookova výprava mala za cieľ túto skutočnosť overiť.

7. októbra 1769 posádka Endeavour zbadala Severný ostrov Nového Zélandu. Cook kompletne oboplával Nový Zéland, pričom vyvrátil Dalrympleho teóriu. Objavil tiež Cookov prieliv, oddeľujúci Severný ostrov a Južný ostrov.

Trasa plavby Endeavour v oblasti Nového Zélandu a Nového Holandska

Pred opustením Nového Zélandu sa musel Cook rozhodnúť, ktorou trasou sa vráti do Anglicka. Do úvahu prichádzal východný smer cez mys Horn, kedy by výprava mala možnosť preskúmať rozsiahle priestory južného Tichého oceánu a pátrať ďalej po Terra Australis. Cook sa však nakoniec rozhodol k návratu západným smerom s tím, že preskúma východné pobrežie Nového Holandska (Austrálie), ktoré bolo v tej dobe úplne nepreskúmané.[5]

19. apríla 1770 poručík Hicks zbadal po prvýkrát východné pobrežie Nového Holandska (Austrálie). Endeavour sa k Austrálii priblížila v mieste prielivu, neskôr pomenovaného Bassov prieliv. Miesto, ktoré Hicks zbadal Cook pomenoval Point Hicks a nachádzalo sa na 38° 0′ južnej šírky a 211° 7′ západnej dĺžky.[5] V prvých dňoch nezbadali žiadnych domorodcov, aj keď zbadali dym z ohňov. 29. apríla zakotvili v zálivu, pôvodne nazvanému Sting Ray, neskôr premenovaného na Botanický záliv.

Počas pobytu v Botanickom zálivu zomrel námorník Forby Sutherland, nazývaný Forbes. Cook uviedol vo svojom denníku ako príčinu smrti tuberkulózu, ktorou námorník trpel celú plavbu. Cookov životopisec Arthur Kitson k tomu poznamenal, že sa neskôr objavil anonymný leták, podľa ktorého Cook uviedol nepravdivú príčinu smrti Sutherlanda, aby si mohol pripísať objavenie tohto miesta. Podľa letáka námorník zomrel na smrteľné zranenie, ktoré utrpel od domorodcov, keď chránil kovovú dosku pripevnenú k stromu. Doska mala dokladať, že toto miesto navštívili už pred Cookom Holanďania.[5]

10. júna severne od mysu Grafton Endeavour narazila na korálový útes, skrytý pod hladinou a uviazla na ňom. Do lode začalo silno zatekať. Cook sa pokúsil uvoľniť loď jej odľahčením. Nechal hodiť cez palubu kaziace sa zásoby, šesť lodných diel a všetok nepotrebný balast. Súčasne boli nasadené lodné pumpy na odčerpávanie vody. Všetka snaha o uvoľnenie lode jej odľahčením však bola márna. Cook sa rozhodol, s vedomím možného rizika, že loď uvoľní odťažením. Po dvadsiatich troch hodinách na útese sa podarilo Endeavour odtiahnuť nad hĺbku.[5]

Samuel Calvert:Captain Cook na ostrove Possession, po prvýkrát publikované v Illustrated Sydney News roku 1865

Po minutí najsevernejšieho bodu mysu York Endeavour vyplával do Torresovho prielivu. Tu 22. augusta zakotvili pri ostrove Possession, kde Cook formálne zabral všetky dosiaľ objavené východné pobrežie Nového Holandska menom Britskej Koruny.

Preplávaním Torresovho prielivu Cook tiež dokázal, že Nové Holandsko a Nová Guinea netvoria spojenú pevninu.

Po odplávaní z ostrova Possession Endeavour zamierila k Novej Guinei, ktorej pobrežie zbadali 29. augusta. Vzhľadom k tomu, že pobrežné vody Novej Guineie sú veľmi plytké, držala sa Endeavour pri plavbe západným smerom v značnej vzdialenosti od ostrova. Cestou do Batávie Cook navštívil ostrov Savu,[6] kde zotrval tri dni.

10. októbra (11. októbra miestneho času) priplávala Endeavour na ostrov Jáva, do Batávie (Jakarta). Tu sa stretli ako s anglickými, tak s holandskými loďami. Cook vyslal poručíka Hicksa ku guvernérovi s oznámením o priplávaní a s ospravedlnením, že nepozdravili výstrelmi z diel. Na Endeavour boli v tej dobe už len tri delá a Cook uvážil, že lepšie bude nevypáliť z diel vôbec, než pozdraviť takou skromnou salvou. [7] Po zakotvení bola lodným tesárom vykonaná prehliadka Endeavour, ktorý informoval Cooka o ťažkom poškodení trupu a o silnému zatekaniu do lode, ktoré robilo 6 až 12 palcov vody za hodinu.[7] 12. októbra guvernér Petrus Albertus Van der Parra Cooka osobne prijal a dal mu zvolenie k vykonaniu opravy Endeavour v prístave a obstaraní všetkého k oprave potrebného.

25. októbra Cook predal F. Kelgarovi, kapitánovi lode Kronenberg, holandskej Východoindickej spoločnosti, balíček obsahujúci kópiu jeho denníka spolu so zakreslenými mapami Nového Zélandu a východného pobrežia Nového Holandska, aby ho odovzdal britskej admiralite.[6] V tej dobe holandskí robotníci pracovali na oprave Endeavour, ktorá bola omnoho viacej poškodená, než sa predpokladalo. Dno a boky lode boli ťažko poškodené trením o korálový útes. 14. novembra boli opravy dokončené a Cook sa vo svojom denníku veľmi pochvalne zmienil o ľuďoch, ktorí opravu vykonávali.

Batávia tej doby mala veľmi zlú povesť ako nezdravé mesto. V rokoch 1735 až 1755 tu zomrelo najmenej 1 000 000 ľudí na maláriu a bacilovú červienku.[6] Toto nezdravé prostredie tiež ťažko postihlo posádku Endeavour. 5. novembra zomrel ránhojič Dr. Monkhouse. Cook, Banks a Solander ťažko ochoreli. Pred odplávaním z Batávie zomrelo ďalších sedem mužov z Endeavour. Medzi nimi bol maliar Reynolds a Tupia a chlapec, ktorý ho obsluhoval. Cook odhadol, že viac než štyridsať mužov na lodi ochorelo. Cook sa snažil čo najviac urýchliť odplávania Endeavour z Batávie. Všetko potrebné na ďalšiu plavbu bolo zaistené počas decembra a po Vianociach loď vyplávala.

V druhej polovici januára 1771 začala značná časť posádky trpieť horúčkami. Cook sa domnieval, že príčinou choroby bola voda, ktorú viezli a nariadil k jej zásobám pridať vápno. Ďalšie dni boli pre posádku Endeavour najtragickejšie. V období od 24. januára do 27. februára zomrelo na chorobu, predovšetkým na bacilovú červienku dvadsať tri mužov, teda v priemere takmer každý deň jeden mŕtvy.

6. marca sa Endeavour so zdecimovanou posádkou priblížila k mysu Natal. 15. marca zbadali mys Dobré nádeje. Po zakotvení najprv Cook opatril pre chorých, ktorých v tej dobe bolo ešte 28, prístrešok na pevnine.[6] Endeavour ďalej pokračovala smerom k ostrovu Svätej Heleny, ktorého dosiahli 1. mája. Tu sa Endeavour stretla s britskými loďami HMS Portland a HMS Swallow, a Cook od nich získal niektoré nutné zásoby. 5. mája všetky lode vyplávali z dorazmi na Svätej Helene, ale Cook nebol schopný, s ohľadom na stav lode a posádky, neudržal s ostatnými loďami rýchlosť a tak po niekoľkých dňoch už Endeavour opäť plávala sama.[6]

10. júla 1771 zbadali pobrežie Anglicka a 13. júla zakotvili v The Downs.[6]