Protilietadlové delo

Kruppův kánon proti balónom

Blokáda Leningradu (1. októbra 1941)[1]

B-24 Liberator zasiahnutý flakom

Prvé delá osobitne upravené alebo konštruované pre streľbu na vzdušné ciele (vtedy balóny) sa objavuje počas Prusko-francúzskej vojny v rokoch 1870-1871. Upravený kanón postavila firma Krupp – mal kaliber okolo 32 mm a bol umiestnený na vozíku ťahanom koňmi.

Pred prvou svetovou vojnou sa objavilo v roku 1909 niekoľko nemeckých konštrukcií firmy Krupp, z ktorých sa 75mm kanón dostala aj do výzbroje a stal sa pomerne rozšírenou zbraňou. Ostatné štáty v predvojnovom období ignorovali rodiacu sa hrozbu letectva a pozorovacích balónov. Po začatí vojny sa vo Francúzsku a Rusku objavujú improvizácie, spočívajúce v montáži kanónov kalibru okolo 75 – 76 mm na podstavec, ktorý umožňoval streľbu na vzdušné ciele. Až v druhej polovici vojny sa objavuje prvý britský kanón, špeciálne konštruovaný pre protilietadlovú streľbu, ale až do konca vojny zostala protilietadlová obrana vojsk záležitosťou prevažne protilietadlových guľometov rôznych typov. Koncom vojny sa konečne (vznikol už v roku 1890) objavuje na fronte moderne pojatý britský automatický 37mm protilietadlový kanón Maxim-Nordenfelt alebo QF 1-pounder nazývaný pom-pom, ktorý sa stal pre nemecké lietadlá značnou hrozbou a ktorému údajne padol za obeť aj slávny „Červený barón“ Manfred Albrecht von Richthofen.

Druhou významnou oblasťou rozvoja protilietadlového delostrelectva bola obrana Britských ostrovov pred náletmi nemeckých vzducholodí a bombardovacích lietadiel, ktoré si vynútili použitie diel stredných kalibrov. Tieto delá vznikajú úpravou rôznych námorných diel pre streľbu na vzdušné ciele.

V medzivojnovom období si armády uvedomili potenciálnu hrozbu letectva pre svoje vojská a začali sa zaujímať o zbrane vhodné pre protilietadlovú obranu. Bolo to znovu Nemecko, ktoré v spolupráci so Švédskom a Švajčiarskom vyvinulo automatické protilietadlové kanóny kalibru 20 a 37 mm, vhodné pre blízku protilietadlovú obranu. Pre streľbu na vysokoletiace ciel vznikol v spolupráci so švédskou firmou Bofors zrejme najslávnejší protilietadlový kanón 8,8 cm FlaK 18, neskôr zdokonalený ako 8,8 cm FlaK 36 a 8,8 cm FlaK 37. Koncom 20. rokov objednáva švédske námorníctvo u firmy Bofors vývoj nového 40mm protilietadlového kanónu, ktorý je nakoniec veľmi úspešný a napokon zavedený do výzbroje 17 štátov, pričom jeho posledné verzie slúžia dodnes. Ale s blížiacou sa druhou svetovou vojnou počet typov protilietadlových kanónov narastá a vo výzbroji väčšiny armád a námorníctiev sa objavujú protilietadlové kanóny kalibrov od 20 do 130 mm. Ujasňuje sa aj ich určenie a taktika použitia.

Boje druhej svetovej vojny, ako sa čoskoro ukázalo, letectvo ovplyvnilo veľmi výrazne. S tým vzrástol i význam protilietadlovej obrany, ktorá bola v tomto období postavená na stíhacích lietadlách a protilietadlovom delostrelectve. V počiatočnej fáze vojny sa predovšetkým nemecké letectvo stalo významným prostriedkom, ktorý otváral nemeckým vojskám cestu k rýchlym a efektným víťazstvám v západnej Európe. Ale nemeckú Luftwaffe už čoskoro čakala prvá porážka v Bitke o Britániu, prevažne zásluhou stíhačov, ale nezanedbateľne sa na britskom víťazstve podieľali i obsluhy protilietadlových diel.

Významnú úlohu zohrali protilietadlové delá i na východnom fronte, kde sovietske vojská dokázali vytvoriť predovšetkým okolo Moskvy takmer nepreniknuteľnú hrádzu. Neskôr, po nástupe strategického letectva Spojencov, bolo podrobené tvrdej skúške aj nemecké protilietadlové delostrelectvo, ktoré muselo odrážať masívne údery strategického letectva na významné ciele v nemeckom vnútrozemí. Celkom mimoriadnu úlohu hralo protilietadlové delostrelectvo a jeho zbrane v bojoch proti Japonsku. Námorné operácie sa z veľkej časti odohrávali na obrovských priestoroch Tichého Oceánu a hlavnou údernou silou lodstiev sa stali lietadlové lode a letecké skupiny na nich umiestnené. Bojové lode a krížniky, v predvojnovom období pýcha lodstiev, sa zmenili predovšetkým na plávajúce protilietadlové batérie, vyzbrojené desiatkami protilietadlových diel stredných a veľkých kalibrov.

V období po skončení druhej svetovej vojny prichádza postupne koniec klasických protilietadlových diel veľkých a stredných kalibrov – objavujú sa protilietadlové rakety. Protilietadlové kanóny menších kalibrov sa udržali ako prostriedok priamej protilietadlovej obrany jednotiek na bojisku.

V druhej polovici 60. rokov sa objavuje nová hrozba pre pozemné jednotky – bojové helikoptéry, vyzbrojené protitankovými riadenými strelami. Obratné ale nie príliš rýchle a pancierované vrtuľníky sú pre malokalibrové delá vhodný cieľ a naopak, jedným z najvhodnejších prostriedkov pre boj v neočakávane sa objavujúcimi cieľmi práve sú automatické malokalibrové rýchlopalné kanóny. Podobná hrozba sa objavila aj v oblasti námornej výzbroje – protilodné riadené strely, letiace nízko nad hladinou mora predstavujú pre protilietadlové rakety mimoriadne obťažné zasiahnuteľný cieľ, s ktorým však automatické malokalibrové kanóny dokážu efektívne bojovať. Obrana proti vrtuľníkom a bezpilotným lietadlám, rovnako ako proti nízkoletiacim protilodným riadeným strelám dala protilietadlovým kanónom druhý dych a tak úspešne vstúpili aj do 21. storočia.

Protilietadlový kanon Vierling 38 kalibru 20 mm

• pozemné – sú vo výzbroji pozemných vojsk
• námorné – sú namontované na lodi – montáž kanónu na loď má mnoho osobitostí, ktoré sa u kanónov pre pozemné vojská nevyskytujú vôbec, alebo len vzácne

• malokalibrové – do kalibru 40 mm – spravidla plne automatické zbrane určené pre bodovú obranu
• stredných kalibrov – kaliber 40 – 75 mm – spravidla zbrane určené na bodovú obranu v širšej oblasti
• veľkých kalibrov – kaliber nad 80 mm – určené pre protilietadlovú teritoriálnu obranu

1. Foto: RIA Novosti archive, image #5634 / David Trahtenberg / CC-BY-SA 3.0

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Protilietadlové delo