Premenenie Pána (Raffael)

V roku 1515 sa kardinál Giulio de Medici stal biskupom v juhofrancúzskom Narbonne a pre miestnu katedrálu Saint-Just-et-Saint-Pasteur zadal u Raffaela objednávku na vytvorenie obrazu nad hlavný oltár s námetom Premenenia Ježiša Krista.

Prácu na diele Raffael začal v roku 1517 a po troch rokoch bolo dokončené. Do Francúzska sa však obraz nedostal. Kardinál, ktorý sa v roku 1523 stal pápežom (ako Klement VII.), obraz daroval rímskemu kostolu San Pietro in Montorio. Tu bol súčasťou hlavného oltára až do roku 1797 kedy sa počas Napoleonovej okupácie Talianska dostal, podobne ako mnoho ďalších vzácnych umeleckých diel, do Paríža. Napoleonov pád znamenal návrat umeleckých pokladov ich pôvodným majiteľom a obraz sa po osemnástich rokoch (v roku 1815) vrátil do Raffaelovej vlasti. Svoje umiestnenie našiel v expozíciách Pinakotéky Vatikánskych múzeí.

Pri návšteve svätopeterskej baziliky je možné v ľavej bočnej lodi uvidieť Oltár Premenenia Pána, za ktorým bola v roku 1774 osadená mozaiková kópia posledného Raffaelovho obrazu.

Z kompozičného hľadiska je obraz rozdelený do dvoch horizontálnych línií majúcich za cieľ rozlíšenie Kristovej dvojitej podstaty, božskej a ľudskej.

V súlade s touto koncepciou Raffael na dosku preniesol dve epizódy zachytené v Matúšovom evanjeliu (Mt 17:1-3 a 14-18). Vo vrchnej časti je znázornená ústredná téma celého diela: Kristovo premenenie na hore Tábor. Ježiš sprevádzaný prorokmi Mojžišom a Eliášom odetý do belostného rúcha sa vznáša v aure svetla v oblakoch nad krajinou. Peter, Jakub a Ján sú na tejto premene účastní.

Spodná časť, na ktorej Raffael zachytil zázračné vyliečenie posadnutého chlapca, predstavuje Ježišovu ľudskú stránku. Expresívne držanie tela a strnulý pohľad neprítomne vyvrátených očí jednoznačne svedčia o chlapcovej chorobe. Nielen v tejto extrémne poňatej postave, ale i v stvárnení rodičov dieťaťa a ostatných okolostojacich, ktorých citové precítenie je zrejmé, sa odráža Raffaelova snaha o znázornenie fyzického a psychického výrazu postáv pomocou majstrovských maliarskych prostriedkov. Gestá niektorých z nich, dvíhajúcich ruky k nebu, symbolicky vyjadrujú spojenie oboch častí do jedného ideového celku.

Predpokladá sa, že na dokončení dolnej polovice obrazu sa podieľali členovia Raffaelovej dielne, predovšetkým Giulio Romano.

V tejto dokonalej kompozícii Raffael zhrnul všetky prvky obsiahnuté v súdobej maľbe. Premenenie Pána možno chápať ako posledný odkaz veľkého umelca, ktorého príliš krátky život bol veľmi plodný a bohatý na inšpirácie. Rovnako ako z tohto obrazu i z celého jeho diela cítiť harmóniu a rovnováhu, kde napätie alebo rúhačstvo nemá miesto. To je jeden z dôvodov, prečo sa Raffael javí i súčasníkom ako najlepší vykladač umenia svojej doby. Premenenie Pána je podľa maliara a historika Giorgia Vasariho považované za Raffaelovo dielo „najslávnejšie, najkrajšie a najviac božské“.

Autoportrét

Prehľadný zoznam obrazov Raffaela pozri Zoznam Raffaelových diel

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Premenenie Pána (Raffael)

• Premenenie Pána

• Ch. Stukenbrock, B. Töpper, 1000 mistrovských děl evropského malířství 1300 - 1850, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-129-4
• P. Johnson, Renesancia, Slovart, Bratislava, 2002, ISBN 80-7145-681-0
• P. Burke, Italská renesance, Mladá fronta, Praha, 1996, ISBN 80-204-0589-5
• M. Wundram, Renesance, Slovart, Praha, 2007, ISBN 978-80-7209-961-0
• http://mv.vatican.va/3_EN/pages/x-Schede/PINs/PINs_Sala08_05_035.html
• http://www.wga.hu/html/r/raphael/5roma/5/10trans.html