Paul Lincke

Jeho otec, maliar a neskôr zamestnanec magistrátu, bol tiež huslistom v malej kapele. Zomrel v roku 1871 na čierne kiahne a matka Paula Linckeho ostala sama s troma deťmi. Keďže Linckeho to od začiatku tiahlo k hudbe, stal sa v roku 1880 píšťalkárom v mestskej kapele vo Wittenbergu. Po návrate to Berlína sa stal v roku 1884 fagotistom v Central-Theater, o rok neskôr prešiel do Ostend-Theater (neskôr známy ako Rose-Theater), kde sa postupne dostával aj k dirigovaniu. Od roku 1887 dirigoval v Könistadtischen Theater a od roku 1890 v Parodietheater am Moritzplatz až napokon v roku 1893 zakotvil vo varieté Apollo, kde začal komponovať prvé piesne, napr. Die Gigerl-Königin, Wenn die Blätter leise rauschen, Ach Schaffner, lieber Schaffner. Varieté Apollo uvádzalo jednodejstvové operety a tak Linke začal komponovať svoje prvé operety. Po pár neúspešných pokusoch bola jeho prvým úspechom opereta Die Speeamazone (1896). Úspech ho povzbudil a v tom istom roku skomponoval aj ďalšiu operetu, Der deutsche Michel pre Ostend-Theater. Po uvedení nasledujúcej operety Venus auf Erden (1897) odišiel na dve sezóny do Paríža za šéfa orchestra do Folies Bergéres. Po návrate napísal svoje najúspešnejšie dielo, operetu Frau Luna (1899). Táto vedecko-fantastická opereta oslavujúca priekopníkov letectva, bola nielen veľkým úspechom pre autora, ale znamenala aj založenie berlínskej operety. Aj keď napokon berlínska opereta nikdy nedosiahla úspechy a kvality svojej viedenskej sestry (alebo skôr „matky“), niektoré jej vrcholné diela sa hrajú dodnes a Frau Luna patrí nepochybne medzi ne.

V nasledujúcom období Lincke skomponoval viacero operiet, z ktorých úspech dosiahli hlavne jeho skoršie diela, Im Reiche des Indra (1899), Loreley (1900) a Lysistrata (1902). Skomponoval tiež dve veľké revue pre Metropol-Theater, Donnerwtter –tadellos (1908) a Halloh, die grosse Revue (1909), tým však jeho hviezda zhasla, a žiadne z jeho nasledujúcich diel už nemalo väčší úspech. Po skončení prvej svetovej vojny prestal komponovať, lebo sa mu nepáčil nový štýl hudby. Zaoberal sa len vedením vydavateľstva Apollo (Apollo-Verlag), ktoré sám založil, prípadne občasným hosťovaním v rôznych kapelách. Nástup nemeckého nacionalizmu znamenal dôraz na nemeckú kultúru, a medzi iným aj renesanciu Linckeho operiet. V roku 1936 sa stal čestným prezidentom zväzu nemeckých skladateľov. V roku 1940 mal Lincke v Hamburgu premiéru svojej poslednej operety Ein Liebestraum. Pri príležitosti 75. narodenín dostal Lincke od mesta Berlín čestné občianstvo (1941) a neskôr vyznamenanie Goetheho medailou (1942). O rok neskôr ho vymenovali za profesora. Pri bombardovaní Berlína prišiel o svoj byt, potom aj o bankové konto. Počas kapitulácie Nemecka sa nachádzal v obnovenom Česko-Slovensku, odkiaľ išiel najprv do Bavorska a potom za priateľmi do Goslaru, kde takmer 80. ročný zomrel.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Paul Lincke