Péróz I.

Pérózova cesta k moci nebola jednoduchá, pretože predurčeným dedičom trónu nebol on, ale jeho starší brat Hormizd, vicekráľ v Sístáne. Ten tiež po otcovej smrti ako Hormizd III. roku 457 zasadol na perzský trón. Péróz si musel korunu tvrdo vybojovať v občianskej vojne, ktorá s prestávkami trvala dva roky (457 – 459). Podľa časti prameňov sa pritom opieral o domáce síly, v ktorých čele stál Mihránovec Rahhám, podľa iných autorov utiekol k Hefthalitom a s ich pomocou ovládol ríšu.

Vláda Péróza I. je všeobecne považovaná za obdobie vážnej krízy. Katastrofálne suchá, ktoré trvali sedem rokov, vyvolali nedostatok potravín a iba vďaka maximálnemu nasadeniu kráľovskej správy nevypukol hladomor. K tomu sa pridala neúspešná výprava proti hefthalitskému kráľovi Ašnavázovi, v ktorej priebehu padol kráľ so svojim synom Kavádom do zajatia a prepustený bol až po prísľube vysokého výkupného (asi roku 469).

Ani v ďalších rokoch sa Pérózovi príliš nedarilo, lebo v Arménii a Gruzii vypukli revolty, podnietené kráľovou striktnou náboženskou politikou. Boje sa pretiahli na niekoľko rokov, ani jedna strana v nich však nezískala prevahu. Nakoniec sásánovské vojská z oblasti neslávne odtiahli, pretože kráľ potreboval jednotky pre novú vojnu s Hefthalitmi, na ktorú sa rozhodol začiatkom osemdesiatych rokov.

Táto vojna, myslená ako odplata za porážku z roku 469, skončila úplnou katastrofou. Pri stretnutí blízko Balchu v dnešnom Afganistane bolo perzské vojsko v roku 484 zničené a do zajatia padli nielen kráľove ženy, jeho dcéra Pérózducht a veľkňaz zaratuštrovskej cirkvi, ale aj celý perzský tábor s panovníckou kanceláriou. Sám Péróz v bitke zahynul.