Organ (film)

60. roky 20. storočia znamenali pre slovenskú kinematografiu výrazný posun v tvorbe filmov. Témy, ktoré tvorcov zaujímali, nespadali pod prísny drobnohľad štátnej moci a tým sa slovenskému filmu dostávalo slobody a prejavu názorov, ktoré formovala nová vlna slovenských režisérov. Stanislav Barabáš natočil svoju „Pieseň o sivom holubovi“, Peter Solan natočil film z prostredia koncentračného tábora „Boxer a smrť“ so Štefanom Kvietikom v hlavnej úlohe a v neposlednom rade tu bola aj trojica tvorcov – kameraman Stanislav Szomolányi, scenárista Alfonz Bednár a režisér Štefan Uher, ktorí vytvorili generačnú sondu nazvanú „Slnko v sieti“.

Ich ďalší filmový počin, nakrútili dva roky po Slnku v sieti a niesol názov „Organ“. Jedna sa o dramatický príbeh z prostredia druhej svetovej vojny, pričom jeho hlavnou témou nie je samotná vojna, ale človek a jeho malosť zoči-voči niečomu peknému a umeleckému. Príbeh sleduje osudy niekoľkých ľudí. V prvom rade je to Poliak na úteku, ktorý si vďaka nehode (vybuchnutej míne) privlastní identitu duchovného brata Félixa. Schováva sa pred vojnou v kláštore, ktorý vedie páter Gvardian. Gvardian prichýli Félixa a vďaka nemu sa rozhodne šíriť, ako to nazýva, „ krásu svätosti“. Tá by mala priviesť všetkých poblúdených na správnu cestu božieho milosrdenstva a pokory. Ďalšou, nemenej dôležitou postavou, je regenschori Bachňák, ktorý sa schováva za masku pokory a dobroty, ale pritom je chamtivý, hľadiaci len na svoje záujmy a na svoju povesť významného občana obce, ktorou sa všade hrdo pýši. V opozícii tu stojí vojna a jej pôsobenie na život v obci, viera a jej prívrženci a umeleckosť, tu podaná skrze brata Félixa, veľmi talentovaného organistu. Filmom znie hudba Johanna Sebastiana Bacha, upravená pre tento film skladateľom Jánom Zimmerom.

Každá z postáv, vystupujúca vo filme, až na regenschoriho dcéru Nellu a pátra Félixa, je postavičkou v mašinérii moci. Vidina moci je lákavá a pod jej vplyvom sa postupne vytrácajú všetky morálne hodnoty, či už vo vzťahu k rodine alebo k Bohu. Mohli by sme tvrdiť, že regenschori je vlastne dobrák, pretože ukrýva židovskú rodinu, ale len čo sa naskytne príležitosť presunúť ich inam, ďaleko od neho a jeho rodiny, tak ju využije. Páter Félix sa pre neho, rovnako ako pre ostatných vysokopostavených činiteľov obce, stáva tŕňom v oku. Pritom sa nijako nezapája do dedinského života. Nikoho neobťažuje, len hrá na organ. Je tvorcom niečoho krásneho v dobe a na mieste, z ktorého sa krása vytratila. Ľudia ho radi počúvajú aj napriek faktu, že na hudbu, ktorú hrá, sa nedá spievať. Félix je ako hrdina mĺkvy. Všetky jeho emócie a pocity, či už strach alebo úzkosť, sú prezentované cez hudbu, ktorá má vo filme rovnako pevné miesto, ako obraz.

Páter Gvardian je vo filme človekom, ktorý zasvätil život Bohu, no u ktorého sa prejavila pýcha. Verí totiž, že práve on dokáže napraviť ľudí, že ich dokáže priviesť na správnu cestu a nemusí to robiť ani násilne, ani osobne. Stačí mu na to obetný baránok v podobe Félixa. Teda človek s veľkým talentom. Gvadrian sa aktívne zapája do činnosti obce či už na schôdzach, kde sa preberá význam rozhlasu, alebo na svadbách. Sleduje ľudí a káže o morálke, ktorej má pritom nedostatok. Jediný, kto ho skutočne pozná, kto ho skutočne prekukne a kto do jeho života vnáša neistotu, je v istom zmysle on sám. Vedie totiž veľmi zvláštny dialóg s Ježišom (alebo so sebou samým), ktorý mu nikdy nedá jasnú odpoveď, len mu nastaví akési pomyselné zrkadlo, aby videl svoje činy v ich holej podstate. Z jeho správania môžeme vidieť, že nie je lepší, ako Bachňák, len pracuje s inými prostriedkami a cez inú inštitúciu – svätú cirkev všeobecnú. Naivitu a akúsi nevinnosť má okrem Nelly a Félixa aj postava kňaza, ktorý dovoľuje Félixovi hrať aj v noci, podporuje ho v umení, no na schôdzach sedí osamotene – na druhom konci miestnosti, mimo hlavných činiteľov, ktorí hýbu osudom obce a zasievajú do nej intrigy. Postava Nelly nemá vo filme veľa priestoru – je na tom podobne ako kňaz a Félix, ale o to je jej konanie na plátne dôležitejšie. Koná skrze svoju nevinnosť, impulzívnosť a túžbu. Túžbu byť blízko pri niečom krásnom, byť blízko niečoho čistého, ďaleko od rodičov túžiacich po moci a uznaní, ďaleko od osudu, ktorý ju čaká. Táto jej čistota sa jej nakoniec nevyplatí. Na konci vďaka náhode umiera a tým len potvrdzuje, že nevinnosť a krása nemá v súdobom svete miesto. Podobne dopadne aj Felix, ktorý po prezradení svojej identity uteká z obce hlbšie do víru vojny a do beznádeje. Paradoxné je, že práve z podobnej beznádeje na začiatku ušiel.

Uher, rovnako ako pri iných svojich dielach, stavil na nehercov a na ich prirodzený prejav. Dialógy Alfonza Bednára snahu o realistické zobrazenie ešte umocnili. Často sa v nich nachádza svojský pohľad na svet, svedčiaci o detailnom poznaní vytvorených charakterov a tým o prirodzenosti toho, čo tieto charaktery vyjadrujú. Napríklad muž, ktorý prišiel o mamu pri nehode s mínou, sedí v krčme a hovorí krčmárovi. „Ja som vždy sám, aj keď je tu plno. Aj mama bola sama. Ona sa modlila, ja pijem. To sú len dve možnosti v tejto všivavej diere.“ Tým film poukazuje na problém žitia vo svete, ktorý sa nedá zmeniť, ale na ktorý sa dá zabudnúť dvoma rozdielnymi spôsobmi. Alkoholom a vierou. Táto myšlienka je vo filme rozvitá na konci, kedy sa opilec po prepití všetkých peňazí vyberie do kostola, kľaká si a začína sa modliť spolu s ostatnými, ktorí si prišli uctiť Nellynu pamiatku. Tieto drobné scény sú v určitom smere úsmevné a v mnohom zľahčujú ťažobu vypovedaného. Uher ani Bednár neprichádzajú s riešením. Len nám ukazujú svoju verziu fungovania sveta. Nečaká nás žiadny happy end, len prispôsobenie sa okolnostiam. Prispôsobenie, ktoré je jedinou cestou, ako prežiť a zároveň ísť v živote ďalej.

• František Bubík – Regenschori
• Alexander Březina – Félix
• Kamil Marek – Františkán
• Irma Bárdyová – Bachňáková
• Hana Maciuchová – Nella

• Štefan Uher – réžia
• Alfonz Bednár – scenár
• Stanislav Szomolányi – kamera
• Ján Zimmer – hudba