Oddiel kozmonautov Letecko-výskumného inštitútu M. M. Gromova

V Letecko-výskumnom inštitúte M. M. Gromova bola skupina testovacích letcov programu Buran vytváraná od jari 1977 najprv z ôsmich letcov. Ale už 22. mája 1977 zahynul na následky havárie Viktor Ivanovič Bukrejev a 3. júna 1977 ešte Alexander Ivanovič Lysenko. Preto bola príkazom náčelníka inštitútu 12. júla 1977 vytvorená iba šesťčlenná skupina letcov určených pre prípravu na kozmické lety. Jej členmi boli Igor Petrovič Volk, Oleg Grigorievič Kononenko, Anatolij Semionovič Levčenko, Nikolaj Fiodorovič Sadovnikov, Rimantas Antanas Stankjavičjus a Alexander Vladimirovič Šukin.[1][2]

Skupina, nazvaná "Oddiel skúšobných letcov č. 1 komplexu A", začala s výcvikom v programe Buran. Koncom roku 1977 odišiel do OKB Suchoja Sadovnikov. Koncom roku 1978 bol náčelníkom skupiny menovaný Igor Volk. Kandidáti získali súhlas GMK (Štátnej lekárskej komisie, 3. augusta 1978, iba Stankjavičus až 19. januára 1979) a tiež odporúčanie Štátnej medzirezortnej komisie (december 1978) a boli príkazom ministra leteckého priemyslu zaradení do „Čelnej skupiny pre prípravu v programe Buran“. Od apríla 1979 zahájili všeobecnú kozmickú prípravu v CPK. Pripravovali sa nezvyčajnou formou opakovaných kratších stáží, aby mohli pokračovať v letoch v materskom inštitútu. 8. septembra zahynul Oleg Kononenko počas skúšok lietadla Jak 38. V decembri 1980 zvyšní štyria ukončili všeobecnú kozmickú prípravu. 10. augusta 1981 bola doterajšia skupina premenovaná na „Oddiel skúšobných kozmonautov pri komplexu A Štátneho letecko-výskumného centra“. Za veliteľa oddielu bol vymenovaný Igor Volk. 12. apríla 1982 všetci členovia oddielu získali kvalifikáciu skúšobný kozmonaut (rus. космонавт-испытатель).[1]

raketoplán Buran na letisku Le Bourget roku 1989

Roku 1982 bolo rozhodnuté o rozšírení oddielu, v rokoch 1982 - 1983 boli vybraní ďalší skúšobní letci inštitútu (Viktor Vasilievič Zabolotskij, Ural Nazibovič Sultanov, Magomed Omarovič Tolbojev, Sergej Nikolajevič Tresviatskij) a Jurij Petrovič Šeffer z OKB Tupoleva). Do oddielu boli zaradení 25. apríla 1983 (Sultanov a Tolbojev), 12. júna 1986 (Zabolotskij) a 2. januára 1986 (Tresviatskij a Šeffer). Všeobecnú kozmickú prípravu absolvovali spoločne od 13. novembra 1985 do 22. mája 1987, kvalifikáciu skúšobný kozmonaut získali 5. júna 1987.[1]

Aby pri prvých letoch Buranu boli v posádke kozmonauti so skúsenosťami z vesmírneho letu, absolvoval Igor Volk v júli 1984 krátkodobý let lode Sojuz T-12 na stanicu Mir (v príprave bol od septembra 1982 do mája 1983 a od decembra 1983 s náhradníkom Levčenkom a Stankjavičusom). Pre prvý let raketoplánom boli inštitútom určené posádky Volk, Stankjavičus (hlavná) a Levčenko, Ščukin (náhradná). Rovnaké posádky vykonávali testovanie analógu raketoplánu pri letoch v atmosfére.[2]

Vo februári 1987 prebehla v LII Gromova reorganizácia. Bol založený Odvetvový komplex prípravy skúšobných kozmonautov (OKPKI), ako centrum prípravy kozmonautov rezortu ministerstva leteckého priemyslu. Oddiel kozmonautov sa stal súčasťou OKPKI popri časti lekárskej, inžinierskej a videozáznamov. Od marca 1987 zahájili prípravu v Hviezdnom mestečku na let Sojuzom Levčenko a Ščukin. Let loďou Sojuz TM-4 na Mir podnikol v decembri 1987 Levčenko.[1]

Roku 1988 bol na doplnenie oddielu vybraný ešte Jurij Prichodko. 22. marca 1989 bol začlenený do oddielu. Absolvoval všeobecnú kozmickú prípravu a roku 1990 získal kvalifikáciu skúšobný kozmonaut.[1]

V auguste 1988 počas niekoľkých dní Anatolij Levčenko a Alexandr Ščukin zomreli. Boli vymenované nové posádky - Volk, Toboljev a Stankjavičus, Zabolotskij.[2]

V novembri 1988 prebehol úspešný bezpilotný let raketoplánu Buran.[2]

Vo februári 1989 boli menovaní do posádok na ďalší let Sojuzom Stankjavičus a Zabolotskij, v septembri 1989 bola príprava dočasne prerušená a nikdy nebola obnovená. V septembri 1990 sa zabil pri leteckej havárii Stankjavičus, do náhradnej posádky bol priradený Sultanov.[1][2]

Štarty Buranu boli stále odsúvané, až roku 1992 bolo rozhodnuté o zastavení prác na raketopláne Buran a v budúcom roku aj na komplexe Energija. Vedenie ústavu a najmä Igor Volk stále dúfali v obnovenie programu a napriek výzvam vlády k ukončeniu činnosti udržiavali stenčujúci sa oddiel kozmonautov až do začiatku roka 2002. Vo februári 2002 odišiel z inštitútu Volk, v marci Sultanov. Z kozmonautov tak v inštitúte zostal iba Tresviatskij, síce ďalej prechádzal každoročnými lekárskymi prehliadkami, potrebnými na udržanie statusu kozmonauta, ale nádej na kozmický let nemal.[2] V júli 2004 nakoniec odišiel z inštitútu na miesto generálneho riaditeľa Samarského vedeckotechnického komplexu N. D. Kuznecova.[3]

• Igor Volk koniec 1978 - február 1987
• Rimantas Stankjavičus február 1987 - september 1988
• Viktor Zabolotskij september 1988 - koniec 1996