Northrop Grumman E-8 Joint STARS

V 70. rokoch 20. storočia mali ozbrojené sily USA záujem o zdokonalené systémy sledovania bojiska. To viedlo k vývojovým prácam na tvorbe vyspelého radaru so syntetickou apertúrou (SAR), ktorý by dokázal detailne mapovať zemský povrch. Tento projekt s kódovým označením PAVE MOVER zastrešovala agentúra DARPA spolu s americkým letectvom.

V tom istom čase financovala americká armáda vývoj podobného systému sledovania bojiska, ktorého nosičom by bol vrtuľník rodiny Sikorsky H-60. Projekt niesol označenie Stand-Off Target Acquisition System (SOTAS), ale náklady naň boli príliš vysoké a armáda bola nútená ho zrušiť. Krátko nato v roku 1982 armáda a letectvo svoje programy zlúčili. Nasledujúce dva roky strávili definovaním svojich požiadaviek a výsledkom bol systém Joint Surveillance Target Attack Radar System (Joint STARS).

Melbourne Systems Division, divízia spoločnosti Grumman, získala v roku 1985 zákazku na vývoj a výrobu dvoch prototypov E-8A, ktoré sa stali leteckou platformou pre systém Joint-STARS. Prvý prototyp E-8A sa dostal do vzduchu v roku 1988, pričom oba stroje boli operačne testované už počas vojny v Perzskom zálive v roku 1991.

Medzitým bola v roku 1990 uzavretá zmluva na výrobu jedného vylepšeného prototypu v štandarde E-8C, ktorý absolvoval svoj prvý let v marci 1994. Dodávky prvých lietadiel v tejto verzii začali v roku 1995.[1]

Pohľad zhora umožňuje vidieť otvor pre tankovanie počas letu (za kokpitom)

Spodný pohľad na radom s dĺžkou 8 m

E-8 je modifikované civilné lietadlo série Boeing 707-300, ktoré je vybavené špeciálnym radarom, komunikačnými, prevádzkovými a riadiacimi podsystémami. Je charakteristické radomom v tvare kanoe, ktorý sa nachádza v spodnej časti trupu a je dlhý 8 metrov. V ňom je umiestnená fázová anténa s bočným vyžarovaním, ktorá má dĺžku 7,3 metrov.

Radarové a počítačové podsystémy E-8C dokážu zhromažďovať a zobrazovať podrobné informácie o pozemných silách na bojisku. Informácie sa prenášajú takmer v reálnom čase na pozemné stanice armády a námorného zboru ako aj na iné uzly velenia, riadenia a komunikácie.

Anténa AN/APY-3 môže byť naklonená na obe strany lietadla, pričom má zorné pole 120 stupňov. Dokáže pokryť takmer 50 000 km² a je schopná detegovať ciele na viac ako 250 km. Radar má tiež limitovanú schopnosť detegovať helikoptéry ako aj nízko a pomaly letiace lietadlá s pevným krídlom.[2]

AN/APY-3 pracuje v štyroch základných prevádzkových režimoch:

• Wide-Area Surveillance/Moving Target Indicator (WAS/MTI) – primárny režim radaru, v ktorom sleduje pohyblivé pozemné ciele v cieľovej oblasti s veľkosťou 512 km². Tento režim zobrazuje jednotlivé typy cieľov farebne rozlíšené a veliteľom poskytuje o dianí na bojisku komplexný obraz.
• Sector Search Mode (SSM) – režim, ktorý umožňuje priblíženie a zameranie sa na detaily v cieľovej oblasti s rozlohou približne 30 x 30 km .
• Attack Planning Mode (APM) – režim, ktorý umožňuje priblíženie s vysokým rozlíšením na oblasť s rozlohou približne 12 x 12 km . Používa sa pri finálnom určovaní cieľov, na ktoré sa má zaútočiť.
• Synthetic Aperture Radar/Fixed Target Indicator (SAR/FTI) – režim, ktorý sa používa na vytvorenie podrobných máp bojovej oblasti vo fotografickej kvalite. V režime SAR má radar dosah až 175 km po oboch stranách lietadla. Počas jediného osemhodinového letu je možné zmapovať milión štvorcových kilometrov.

Ďalším vylepšením lietadla E-8 v porovnaní s civilným Boeingom 707-300 je schopnosť tankovania počas letu. Umožňuje to objímka, ktorá sa nachádza v hornej časti trupu za kokpitom.

V interiéri sa nachádzajú dva rady zobrazovacích a ovládacích konzol pre špecializovaných operátorov. Celkovo je tam 17 operátorských konzol a jedna konzola „obranných systémov“. Obranné systémy však nezahŕňajú žiadne aktívne protiopatrenia a pozostávajú iba z výstražných senzorov. Pri štandardnej misii zvyčajne posádka pozostáva z 21 osôb, pri dlho trvajúcich letoch je však možné zobrať na palubu až 34 ľudí. V lietadla sa okrem kokpitu a operátorských stanovíšť nachádza aj šesť lôžok a odpočinková miestnosť.

Prvé dve lietadlá E-8A dorazili 11. januára 1991 do Rijádu v Saudskej Arábie. Tu sa zúčastnili operácie Desert Storm, ktorej cieľom bolo vytlačiť Iračanov z Kuvajtu. E-8A vykonali prvú misiu 14. januára, čo bolo dva dni pred začiatkom leteckej kampane. Celkovo absolvovali 49 bojových letov, v rámci ktorých strávili vo vzduchu viac ako 500 hodín. Aj keď lietadlá boli vybavené iba asi desiatimi operátorskými konzolami a toto nasadenie bolo v zásade iba testovacie, oba stroje sa ukázali byť cennými bojovými prostriedkami. Snímky z E-4A zmapovali pohyby irackých vozidiel na tzv. „Diaľnici smrti“ a presne ich označili pre potreby leteckého útoku.

Od decembra 1995 do marca 1996 sa lietadlá E-8A a E-8C zúčastnili operácie Joint Endeavor, čo bola mierová misia NATO v Bosne a Hercegovine. Stroje štartovali zo základne v Nemecku a absolvovali 95 letov (viac ako 1 000 letových hodín). E-8C boli do tejto operácie opätovne nasadené v v októbri 1996, kedy absolvovali 36 operačných letov s viac ako 470 letovými hodinami.[3]

Spojené štáty

United States Air Force – disponujú 16 lietadlami E-8, ktoré sa nachádzajú na základni Robins.

• Raytheon Sentinel

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Northrop Grumman E-8 Joint STARS

Portál letectvo