Neokonzervativizmus

Neokonzervativizmus je politický smer, ktorý vznikol v druhej polovici 20. storočia vo vyspelých hospodárskych krajinách v dôsledku tendencií liberálneho reformizmu šesťdesiatych rokov. Termín neokonzervativizmus zaznieval na verejnosti v posledných rokoch v súvislosti so zahraničnou politikou prezidenta USA Georgea W. Busha, najmä v súvislosti s vojnou v Iraku. Pôvodne týmto názvom označovali sklamaných liberálov (v americkom zmysle slova teda ľavičiarov), ktorí verili v potrebu širšej pôsobnosti vlády, no nesúhlasili so štedrou sociálnou politikou Spojených štátov a ktorým sa Demokratická strana a americkí liberáli zdali málo antikomunistickí. Na čele tejto skupiny stál komentátor Irving Kristol, ktorého označujú za krstného otca neokonzervativizmu, spolu s Normanom Podhoretzom a Jeanne Kirkpatrickovou.

Neokonzervativizmus ako koncepcia medzinárodných vzťahov je kritikou politického realizmu. Na rozdiel od realistov, ktorí medzinárodný systém pokladajú len za spleť amorálnych, racionálnych štátov, sledujúcich iba svoje úzke národné záujmy, neokonzervatívci tieto štáty delia na dobré a zlé. Použitie sily proti "zlým" štátom so zámerom šíriť morálku "dobrých" štátov, pokladajú za ospravedlniteľné, čím prispeli k intelektuálnym základom Bushovej doktríny preventívnej vojny.

Neokonzervatívci veria, že silu možno v medzinárodných vzťahoch použiť ako nástroj dobra, čiže na šírenie demokracie a udržiavanie hegemónie Spojených štátov.[1]