Nanebovzatie Panny Márie (Tizian)

Motív Nanebovzatia Panny Márie (Assumptio) pochádza z apokryfných podaní, teda textov nezahrnutých do kanonických kníh Biblie. Rozprávania o nanebovzatí Bohorodičky, všeobecne známe pod spoločným pomenovaním Transitus Mariae, pochádzajú už z 3. a 4. storočia. Ich obsah bol pravidelne doplňovaný o nové prvky a konečnú podobu nadobudli v Zlatej legende (Legenda Aurea), diele historika Iacopa da Varazze z rokov 1255 - 1266. Napriek tomu, že Nový zákon neobsahuje žiadnu zmienku o Nanebovzatí, táto téma sa stala veľmi častým námetom umelcov všetkých umeleckých epoch a jej zhmotnenie nachádzame v mnohých chrámoch a galériách. Význam tejto udalosti dosahoval vrchol v období protireformácie; v opozícii proti protestantom rímskokatolícka cirkev zdôrazňovala predovšetkým tri najdôležitejšie aspekty v živote Panny Márie - nesporné panenstvo, Nepoškvrnené počatie a Nanebovzatie.

Nanebovzatie v náboženskom význame vyjadruje, že Panna Mária bolo vzatá a odnesená do neba s telom i dušou. Po prvých dielach s týmto motívom, pochádzajúcich z 13. storočia, sa v umení sformoval ustálený typ zobrazovanie námetu nanebovzatia: kompozícia je zostavená z dvoch horizontálne usporiadaných zložiek. Jadro tvorí postava Panny Márie, stojacej alebo sediacej na tróne, ktorú do nebies sprevádzajú alebo odnášajú anjelské chóry. Mária má ruky zopnuté v modlitbe alebo ich vzpína s pohľadom smerom k nebu. Dolu na zemi sú apoštoli, zoskupení okolo prázdneho hrobu, a v posvätnej úcte pozerajú na Pannu Máriu. Niekedy ich dopĺňajú svätci alebo iné postavy, ako napríklad donátori. Niekedy je dielo doplnené o tretiu zložku - zobrazenie Boha Otca, ktorý na nebesiach s vítajúcim gestom očakáva Pannu Máriu.

Tizianova Assunta, prvé umelcovo reprezentačné dielo s náboženskou tematikou patrí súčasne k jeho najznámejším.

V roku 1516 prior kláštora františkánov German da Casale objednal u Tiziana oltárny obraz pre rádový kostol Santa Maria Gloriosa dei Frari. Stalo sa tak v roku smrti Giovanniho Belliniho, dovtedy oficiálneho maliara Benátskej republiky. O dva roky, 20. marca 1518, bolo dielo dokončené.

Keď bolo dielo hotové, reakcie naň sa rôznili. Jedni nešetrili chválou, iní ho nekompromisne odmietali. Rádoví bratia dielom neboli nadšení. Už počas práce na obraze umelca neustále vyrušovali a nad dokončovaným dielom vyjadrovali nespokojnosť. Podľa ich mienky obrazu chýbalo duchovné podanie, bol iba nakopením postáv. Keď sa o tom dozvedel cisársky vyslanec v Benátkach a ponúkol za obraz značnú sumu, mnísi náhle obrátili a odkázali mu, že si konečne uvedomili, že umenie nie je ich povolaním a že nemôžu porozumieť obrazom. Odmietanie sa zmenilo na nadšenie. Podobné stvárnenie tohto námetu v Benátkach ešte nevideli.

Obraz v roku 1817 z hlavného oltára odstránili a premiestnili ho do obrazárne Galleria dell'Accademia. Na svoje miesto sa vrátil až o sto rokov - v roku 1919.

V súlade s ustálenou kompozičnou osnovou námetu aj Tizin obraz člení na dve sféry: nebeskú, reprezentovanú postavou Panny Márie, zborom anjelov a Bohom Otcom, a pozemskú, ktorú tvorí zástup ľudí a apoštolov. Apoštoli, ktorých umelec neoznačil žiadnymi zaužívanými atribútmi, sa správajú ako prostí ľudia.

Kým pozemská sféra pôsobí na diváka chaotickým dojmom a výrazy tvári postáv sú ohromené dianím nad ich hlavami, z Márie vyžaruje ľahkosť a pokora. Doprevádzaná zástupom anjelov a obklopená tajomnou ohnivou žiarou vznáša sa na obláčiku a jej pohľad vyjadrujúci nadšenie a pripravenosť stretnúť sa s Otcom svojho Syna sa upiera nahor, kde ju pokojne a so vznešeným majestátom očakáva Boh Otec. Ten má po ľavej ruke archanjela Michala, ktorý je pripravený Máriu korunovať. Zjednocujúcim prvkom celého diela je intenzívna červená farba odevov apoštolov, Márie a Boha Otca.

U diváka, sledujúceho obraz z určitej vzdialenosti, vyvoláva dianie na ňom ilúziu pohybu smerom dohora.

Na Nanebovzatie Panny Márie treba pozerať ako na medzník v Tizianovej umeleckej kariére. Je nesporné, že pri tvorbe diela sa nechal inšpirovať staršími velikánmi talianskej renesancie - postavy odrážajú vplyv Michelangela, kompozícia obrazu je odkazom na tvorbu Raffaela. Tizianovou túžbou pri práci na tomto obraze bola predovšetkým snaha prelomiť určité konvencie v tradícii benátskej maľby a dospieť k symbióze teatrálnosti a dynamického podania diela, teda čŕt, ktoré sa odvtedy stali najvýraznejšími charakteristickými prvkami jeho tvorby. Tizian svojím obrazom v Bazilike Santa Maria Gloriosa dei Frari v Benátkach vytvoril výtvarný kánon Nanebovzatia Panny Márie, napodobňovaný a používaný umelcami v priebehu nasledujúcich dvoch storočí.

Záujem návštevníkov benátskej Baziliky Santa Maria Gloriosa dei Frari zhliadnuť toto dielo nad hlavným oltárom v bazilikálnej apside sa delí s ďalším Tizianovým obrazom - Madonou rodiny Pesarovcov (Pala Pesaro) - v ľavej chrámovej lodi.

Autoportrét

Kompletný zoznam obrazov Tiziana pozri Zoznam Tizianových diel

• I. Krsek, Tizian, Odeon, Praha, 1976
• M. Kaminski, Umění a architektura - Benátky, Slovart, Praha, 2007, ISBN 978-80-7209-875-0
• I. G. Kennedy, Tizian, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-047-1