Milan Lechan

Vzdelanie získaval v Humennom, kde v roku 1960 zmaturoval, neskôr pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, kde študoval odbor slovenčina – ruština. V rokoch 1967 – 1995 pracoval ako tlačový redaktor do vydavateľstve Osveta v Martine, od roku 1996 pracuje v Knižnom centre v Žiline.

V literárnej tvorbe sa sústreďuje na písanie poézie a krátkych humoristicko-satirických foriem, aforizmov, sentencií a epigramov. Knižne debutoval v roku 1970 zbierkou vyše dvesto aforizmov Je to láska. Nasledujúca knižná publikácia Smiem prosiť? (1978, 1984) je zbierkou krátkych satirických próz, veršovaných humoristických textov, aforizmov, sentencií a ponášok. V básnickej zbierke Žena, ulica, dlaň, kosť (1982) si zachoval všetky atribúty svojského videnia sveta a poetiky, rovnako ako aj v knižke krátkych humoristických básničiek a rečňovaniek, žiackych výrokov, vtipov a aforizmov zo školského prostredia Učebnica na prestávku (1988). Kombináciou všetkých krátkych humoristicko-satirických útvarov vrátane poézie je aj zbierka Pelé-melé-lechan (1991). Ako recesista a parodik mnohých negatívnych javov našej spoločnosti sa prejavil v zbierke Milan Lechan a iné básne (1994), bohato naplnenej invenčným pohrávaním sa so slovom. V roku 1998 vydal básnickú zbierku Laškovanie s (h)láskou, ktorá je vycibrenou poetickou analýzou života, a predovšetkým lásky skrz humoristicko-satirickú optiku. Sústavne spolupracuje s humoristicko-satirickými časopismi a humoristickými rubrikami iných časopisov a denníkov, ako aj so všetkými štúdiami Slovenského rozhlasu, pre ktoré okrem pravidelnej spolupráce napísal viacero širšie koncipovaných humoristických relácií.

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Milan Lechan