Marvánovci (Diyarbakır)
Marvánovci[1] bola kurdská vládnuca dynastia v rokoch 983 – 1085 s centrom v Amide (Diyarbakıre). Pri moci vystriedali vplyvný rod Hamdánovcov a Bújovcov. Zakladateľom rodu bol kurdský náčelník Bád, ktorý po smrti Bújovca Adududdaulu v roku 983 osadil mesto Majjafarikin (dnešný Silvan) a následne aj Amidu, Nisibis a okolité územia.
| Marvánovci kurd. Mervaní arab. مروانيون
| |||||||||
Geografia
| |||||||||
Amida (Diyarbakır) | |||||||||
Najdlhšia rieka |
|||||||||
| Obyvateľstvo | |||||||||
Národnostné zloženie |
|||||||||
| Štátny útvar | |||||||||
| |||||||||
Bád úspešne uchránil krajinu pred bújovskou protiofenzívou i proti Hamdánovcom, zomrel však v bitke proti hamdánovsko-ukajovskej koalícii pri pokuse o dobytie Mosulu v roku 990. Druhým panovníkom nového štátu sa stal Al-Hasan ibn Marván, syn vojenského veliteľa Marvána, ktorý si za ženu zobral Bádovu sestru, a podľa ktorého bol rod pomenovaný. Po Bádovej smrti si Hasan zobral strýkovu manželku a stal sa novým vládcom. Pod jeho patronátom marvánovské vojská odrazili Hamdánovcov a naplno sa ujali moci v krajine. V roku 997 bol však Hasan v Amide zavraždený a moci sa ujal jeho brat Saíd, ktorý vládol do roku 1011.
Najväčšiu moc krajina dosiahla za vlády tretieho z bratov Nasra, ktorého ako nezávislého panovníka uznali ako Bújovci, tak i Fátimovci a Byzantská ríša. Podľa kronikára Ibn al-Azrak al-Farika z 12. storočia bol marvánovský dvor za Nasrovej vlády významným centrom kultúry a obchodu, známa je aj Nasrova stavebná činnosť. Niekedy v rokoch 1056/1057 sa do oblasti rozšírila moc Seldžuckej ríše. Tugril Beg I. marvánovský štát nezrušil, ale podriadil pod svoju zvrchovanosť. Po Nasrovej smrti prestíž Marvánovcov výrazne poklesla a marvánovské panstvo sa rozdelilo medzi jeho synov. Po tom, čo jeho prvý syn Nizám v roku 1063 vyhnal svojho brata Saída z Amidy bolo síce panstvo zjednotené, avšak úpadku už zabrániť nedokázal a v roku 1085 bola ríša za vlády seldžukovca Malikšáha I. na popud vezíra Ibn Džahíra inkorporovaná priamo do seldžuckého panstva. Posledný Marvánovec Mansúr následne získal od Seldžukov menšie panstvo, kde žil až do roku 1096.[2]
Referencie
- TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 85, 154.
- MARWANIDS In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. B. Lewis, CH. Pellat, C. E. Bosworth, E. Van Donzel, W. P. Heinrichs. 2. vyd. Zväzok 6. New York : Leiden, 1991. 1044 s. ISBN 90-04-09419-9. S. 626 – 627. (po anglicky)