Marcus Manilius
Marcus Manilius (1. storočie po Kr.) bol rímsky básnik, astronóm a astrológ, autor didaktickej básnickej skladby v piatich knihách Astronomica.
Manilius je jedna z najtajomnejších postáv rímskej literatúry. Nielenže sa o ňom nezmieňuje a necituje ho žiaden antický autor, ale samotné Maniliovo dielo je takmer úplne prosté údajov, z ktorých by bolo možné vydedukovať niečo o živote jeho autora. Dokonca i jeho meno sa v starších rukopisoch nevyskytuje a poznáme ho iba z mladších verzii ako Manilius, Manlius alebo Mallius. Zo zmienok v diele možno usudzovať, že Manilius žil v dobe cisára Augusta alebo Tiberia a že patril medzi obyvateľov Ríma. Niektorí odborníci sa domnievajú, že mohol byť pôvodom ázijský Grék alebo Afričan.
Astronomica
Maniliova práca vychádza z popredných zdrojov svojej doby a dosahuje vysokú úroveň odbornosti. Možno ju považovať za vrcholové dielo rímskej astronómie, či skôr astrológie, pretože tieto dva odbory v staroveku splývali. Jednotlivé knihy pojednávajú o:
- popis vesmíru a domnienky o jeho vzniku
- charakteristika jednotlivých znamení zverokruhu a možnosti ich vzájomných konjunkcii
- rozdelenie zverokruhu na domy, popis bodu šťastia (locus Fortunae) a zostavovanie horoskopov
- popis dekanov znamení a ich vplyvov na ľudskú povahu
- popis sprievodných súhvezdí, ktoré ovplyvňujú zverokruh, ale nie sú súčasťou a domnienky o veľkosti hviezd
Ako poslednú udalosť spomína Astronomica porážku Varových légii v Teutoburskom lese za vlády cisára Augusta (9 po Kr.), súčasne ale piata kniha nebola dokončená až do doby Augustovho nástupcu, cisára Tiberia. Celé dielo sa javí ako nehotové, pretože končí uprostred nedokončenej kapitoly, a podľa toho, že ho nepoznajú antickí ani neskorší autori, pravdepodobne ani nebolo vydané.
Podľa početných imitácii možno ako predlohu Maniliovej práce stanoviť didaktický filozofický epos De rerum natura (O pôvode vecí) od Tita Lucretia Cara. Manilius ho pripomína svojou snahou dopátrať sa pravdy, originalitou a v schopnosti dostať sa až k jadru svojho predmetu. I jeho metrum je pomerne čisté.
Julius Firmicus Maternus, ktorý žil v prvej polovici 4. storočia, vykazuje silnú podobnosť s Marcom Maniliom, z čoho sa usudzuje, že buď použil astronomické dielo ako svoju predlohu alebo jeho prameňom bolo nejaké neznáme dielo, ktoré poznal i Manilius. Firmicus sám udáva, že astronómiou sa pred ním zaoberali Cicero, Marcus Cornelius Fronto a Germanicus Caesar, takže sa zdá, že mu Manilius nebol známy.
V Astronomice sa po prvý raz objavuje rozdelenie oblastí zverokruhu na domy (Manilius pre ne používa označenie templa, chrámy), menšie úseky, ktoré sú v nej rozlišované dodnes. Je možné, že delenie je o niečo staršieho dáta, ale Klaudios Ptolemaios, popredný helenistický astronóm i astrológ, domy ešte v svojom diele pojednávajúcom o astrológii, Tetrabiblos, nespomína.
Objav
Astronomica je známa z dvoch rukopisov pôvodom z 10. a 11. storočia. Jeden z nich sa nachádzal v opátstve Gembloux v Belgicku, druhý v knižnici v Lipsku. Text Maniliovho diela bol objavený humanistickým vzdelancom Poggiom Bracciolinim neďaleko Kostnice počas prestávke v konaní Kostnického koncilu (1414-18). Prvé kritické vydanie Maniliovej práce vyhotovil a vydal astronóm Regiomontanus v Norimbergu roku 1473. Roku 1600, po objave druhého rukopisu, bolo pripravená druhá, vylepšená edícia.
Literatúra
- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.