Majak

Majak (rus. Маяк – Maják; tiež známy ako Kyštym) je závod na spracovanie jadrového paliva pri Oziorsku v Čeľabinskej oblasti v Rusku. Závod je známy so svojou rozlohou okolo 90 km² ako najväčší svojho druhu v Rusku a najmä pre veľké úniky radiácie, vrátane jednej z najväčších jadrových havárií so stupňom vážnosti 6 na stupnici INES. Následne znečistené územie o rozlohe niekoľkých stoviek kilometrov štvorcových sa označuje ako východouralská radiačná stopa.

Toto je článok o závode na spracovanie jadrového paliva v Rusku. O signalizačných zariadeniach slúžiacich na navigáciu na mori pozri Maják.
Satelitná snímka závodu

Závod je najväčším zamestnávateľom v okolí s približne 14 000 zamestnancami. Vyprodukoval sa v ňom aj jadrový materiál pre prvú sovietsku jadrovú bombu, RDS-1.

História závodu

Maják bol postavený na rozlohe v rokoch 1945 až 1948 v rýchlosti a v úplnej tajnosti spolu s mestom Oziorsk väzňami z pracovného táboru GULAG-u, ktorý ležal na mieste dnešného Oziorsku, ako súčasť sovietskeho jadrového programu. Závod sa vtedy volal Kombinát číslo 817 (rus. Комбинат № 817) (do roku 1967) a mesto Základňa-10 (rus. База-10). 19. júna 1948[1] tu spustili prvý ruský reaktor A-1 (prezývaný Annuška (rus. Аннушка) podľa písmena), ktorý vyrobil aj palivo pre prvú ruskú atómovú bombu, RDS-1.

Počas prevádzky závodu sa v Majaku stalo množstvo havárií a nehôd, ktoré značne znečistili okolie. Najhoršou z nich bola havária v roku 1957 so stupňom vážnosti 6 na 7-dielnej stupnici jadrových havárií INES.

Pred rozpadom ZSSR závod zamestnával vyše 25000 ľudí, no dnes má už iba okolo 14000 zamestnancov.

Produkty

V závode Majak sa pôvodne vyrábalo a obohacovalo jadrové palivo z uránu pre jadrové elektrárne alebo plutónium pre jadrové hlavice. Dnes sa tu produkujú najmä rôzne rádioizotopy na medicínske účely a trícium. Taktiež sa tu likvidujú vyradené jadrové hlavice a prepracúva jadrový odpad z atómových elektrární pre ďalšie použitie. Dnes sa už v závode plutónium nevyrába.

Znečisťovanie okolia rádioaktivitou
Kravy pasúce sa za varovným označením na brehu rieky Teča.

Od roku 1948, odkedy je závod v prevádzke, sa najmä v prvých rokoch vypúšťalo veľa rádioaktívnej odpadovej vody, občas priamo využívanej na chladenie jadrového paliva, do miestnej rieky Teča. Nebezpečný odpad sa tak ukladal do pôdy v pobreží. Obyvatelia boli vystavení žiareniu a požitiu rádioaktívnych izotopov (ako napr. 90Sr). Najväčšie znečistenie prebiehalo počas rokov 1950 a 1951.[2]

Brehy rieky obývalo cca 100 000 ľudí. Neskôr na rieke pri závode vybudovali niekoľko rybníkov na odfiltrovanie a prečistenie rieky od zvyšných a unikajúcich rádionuklidov. Dnes sa vynakladajú veľké zdroje na ich likvidáciu. Zaujímavosťou je, že v mestách Oziorsk a Kyštym, ktoré sú od závodu vzdialené len niekoľko kilometrov, bola nameraná radiácia nižšia ako v blízkych veľkých mestách ako Čeľabinsk, či Jekaterinburg. Vysvetlením môže byť vietor, ktorý vanie na severoseverovýchod (určujúci aj tvar a smer východouralskej radiačnej stopy), pričom Oziorsk a Kyštym sú na západ od závodu a aj to, že sú proti prúdu znečistenej rieky Teča, kde už také priaznivé hodnoty namerané neboli.

Jazero Karačaj

Neslávne známym príkladom radiačne znečisteného jazera je jazero Karačaj, využívané od roku 1951 ako odpadová nádrž. Je označované za najznečistenejšie miesto na Zemi. Rádionuklidov je tam síce omnoho menej ako napríklad v Černobyle, no tam nie sú tak koncentrované na jednom mieste. Toto jazero začalo v roku 1961 postupne vysychať a v suchu počas roku 1968 sa rádioaktívny prach rozsial po okolí. Následne bolo asi pol milióna obyvateľov ožiarených 5 MCi radiácie. Jazero neskôr v rokoch 1978 až 1986 vyplnili viac ako desaťtisícmi dutými betónovými blokmi, aby zabránilo úniku sedimentov. Dnes sa jazero postupne zasypáva.

V roku 1990 bola radiácia v okolí jazera na úrovni 600 röntgenov za hodinu, čo je viac ako smrteľná dávka pre človeka. Ak by človek skočil do jazera, za pár okamihov by bol mŕtvy.

Havária z roku 1957
Východouralská radiačná stopa

K najhoršej z množstva havárii došlo 29. októbra 1957 v 16:20 miestneho času, kedy vybuchla nádrž, v ktorej sa skladovala zmes acetátov a nitrátov sodných, vrátane nitrátov všetkých možných rádionuklidov. K výbuchu došlo následkom odparenia chladiacej vody, bez ktorej sa nádrž zahriala na 350 °C. Chemický výbuch približne 70 – 80 ton zmesi rozptýlil asi 20 MCi rádioaktivity do výšky 1 km, z čoho 90 % dopadlo v najbližšom okolí a zhruba 2 MCi sa rozptýlilo vo „východouralskej rádioaktívnej stope“ smerom na severoseverovýchod.[3]

Referencie
  1. JCCEM Partner: MAYAK Production Association [online]. [Cit. 2012-06-12]. Dostupné online. (anglicky)
  2. Reevaluation of waterborne releases of radioactive materials from the Mayak Production Association into the Techa River in 1949-1951. [online]. [Cit. 2012-06-12]. Dostupné online. (anglicky)
  3. PLEŠEK, Jaromír. Vesmír, 5.8.1997, [cit. 2011-09-28]. Dostupné online. (Česky)

Iné projekty
  • Commons ponúka multimediálne súbory na tému Majak
Ruský portál
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.