Maputo

V roku 1498 ako prvý Európan zakotvil v tunajšom zálive Delagoa portugalský moreplavec Vasco da Gama pri svojej prvej ceste do Indie. Polohu tohto prístavu využil aj portugalský obchodník Lourenço Marques, ktorý nazval zátoku, v ktorej vládol náčelník Maputa, Baia de Lagoa (slanovodná zátoka). Lourenço tu vymenil niekoľko bezcenných vecí za náklad slonoviny a od tej doby sa tu portugalské galérie opakovane vracali po slonovinu, nosorožie rohy a otrokov. Koncom 16. storočia sa záujem Portugalcov presunul severnejšie, k mestám Sofala a Ilha de Moçambique. V zátoke Delagoa postavila v roku 1721 Holandská Východoindická spoločnosť malú pevnosť, no jej posádka sa po pár rokoch stiahla. Krátky čas v oblasti pobudli aj Briti. Portugalci postavili v roku 1781 malé kasárne na ostrove Ilha Inhaca a pevnôstku na pobreží, ktorá však čoskoro vyhorela. V roku 1784 bol vybudovaný prístav, usadili sa tu prví portugalskí kolonisti a osadu nazvali Lourenço Marques. Keď v roku 1796 do zálivu vplávali francúzske vojnové lode, boli osadníci nútení utiecť do vnútrozemia. Francúzi prístav opustili až po 4. rokoch a uvoľnili ho Portugalcom, ktorí tu žili v napätí s domorodcami a sužovaní maláriou.

Vlaková stanica v Mapute

Začiatok 19. storočia bol v južnej a juhovýchodnej Afrike krutým obdobím, nazývaným difaqane. Kmene sa presúvali z jednej strany na druhú, všetci bojovali so všetkými, krajina bola sužovaná hladomorom. Ani zátoka Delagoa nebola ušetrená. Najskôr do nej vtrhli ngonijskí Zuluovia, ktorých potom vytlačili z vnútrozemia útočiaci Búrovia, ktorých potom Portugalci zatlačili späť. V 60. rokoch 19. stor. osada Lourenço Marques povyrástla na mesto. Po objavení diamantov v Kimberley potrebovali Búrovia nutne prístup k moru a zvažovali anexiu Lourenço Marques, Briti preto pomohli Portugalcom vystavať do vnútrozemia železnicu. Portugalci potom zvolili Lourenço Marques za hlavné mesto kolónie namiesto dovtedajšieho Ilha de Moçambik, aby demonštrovali vôľu a pripravenosť v zálive zostať. Z novej metropoly sa stalo vďaka železnici centrum obchodu, financií, luxusu a zábavy. V 50. a 60. rokoch 20. storočia sa stalo oddychovým rezortom belochov z JAR a Rodézie. V roku 1974 získal Mozambik nezávislosť a prezident Samora Machel mesto premenoval na Maputo. Po vypuknutí občianskej vojny v 70. rokoch nebolo Maputo nijako poškodené, pretože po celú dobu vojny zostalo pod kontrolou vládnych jednotiek Frelimo. Po vojne sa stala z Maputa oáza pokroku celej krajiny. Vojnou zanedbaná infraštruktúra bola prebudovaná a Maputo spojila s juhoafrickým Johannesburgom diaľnica.

Najvýznamnejšou architektonickou pamiatkou je železničná stanica, ktorú časopis Newsweek v roku 2009 vyhodnotil ako 7. najkrajšiu stanicu na svete.[1]

• Mariza (* 1973), portugalská speváčka fada
• Eusébio (1942-2014), portugalský futbalista
• Samora Machel (1933-1986), prvý prezident Mozambiku

Partnerským mestom je portugalský Lisabon.

1. Devět nejkrásnějších nádraží světa. Lidové noviny, 10.3.2009.

• Hupe, Ilona et Váchal, Manfred: Mozambik, Ilona Hupe Verlag, München 2008, ISBN 3-932084-27-6

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Maputo

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Maputo na českej Wikipédii.