Likvidátorstvo (politický smer)

Likvidátorstvo (stúpenec sa volá likvidátor) bolo pôvodne Leninovo označenie istých krajne pravých a krajne ľavých smerov v Sociálnodemokratickej robotníckej strane Ruska (SDRSR) v rokoch pred prvou svetovou vojnou. Neskôr sa tento termín zaužíval v komunistickom hnutí ako všeobecné označenie komunistov, ktorí boli odporcami vládnuceho smeru hnutia.

Menševické likvidátorstvo
Pavel Borisovič Axeľrod, významný predstaviteľ menševikov.

V užšom zmysle bol ako likvidátorstvo (presnejšie: „likvidátorstvo sprava“) označovaný smer v rámci menševickej frakcie SDRSR, ktorý existoval v rokoch 1907 – 1914.[1][2] Po neuspokojivých výsledkoch ruskej revolúcie z roku 1905 presadzovali jeho zástancovia zrušenie nelegálnych štruktúr SDRSR,[3][4] ktorá bola ilegálnou stranou keďže vo svojom programe požadovala zvrhnutie cára.[5][6] Namiesto uplatňovania ilegálnych foriem politického boja sa zasadzovali o využívanie legálnych štruktúr (napr. odborov) a zrekonštruovanej, plne legálnej SDRSR,[3] ktorá by vo svojom programe nepožadovala zvrhnutie monarchie.[7] Tento postoj zastávala väčšina menševikov.[8] Hlavnými predstaviteľmi boli Pavel Borisovič Axeľrod, Fiodor Iľjič Dan, Alexandr Nikolajevič Potresov a Noj Nikolajevič Žordanija.

„ Likvidátorstvo menševikov ideologicky spočíva v negácii revolučného triedneho boja socialistického proletariátu vôbec a obzvlášť v popieraní nadvlády proletariátu v našej buržoázno-demokratickej revolúcii... Z organizačného hľadiska je likvidátorstvo odmietanie potreby nelegálnej sociálnodemokratickej strany a s tým súvisiace zrieknutie sa SDRSR, vystúpenie z nej, boj proti nej na stránkach legálnej tlače, v legálnych robotníckych organizáciách, odboroch, družstvách, na zjazdoch, na ktorých sa zúčastňujú zástupcovia robotníkov atď. “
– Vladimir Iľjič Lenin, 1909[9]

Proti likvidátorskému smeru v rámci SDRSR stál zvyšok menševikov a všetci boľševici. Likvidátori v užšom zmysle boli v roku 1912 oficiálne vyhnaní zo SDRSR, združili sa následne okolo novín Luč a ako hnutie zanikli začiatkom prvej svetovej vojny.[10][11][12][13][14] Súviselo to s úpadkom podpory menševikov u robotníckej vrstvy, ktorá sa v období 1910 – 1914 čoraz viac radikalizovala a militarizovala, pričom jej sympatie si získavali boľševici. Naproti tomu si menševizmus udržal podporu maloburžoázie.[15]

Boľševické likvidátorstvo

V širšom zmysle sa okrem likvidátorov sprava do likvidátorského hnutia zaraďuje aj „likvidátorstvo zľava“, t. j. minoritný smer v rámci boľševickej frakcie SDRSR, fungujúci od roku 1908 do prvej svetovej vojny, ktorý sa snažil obmedziť stranícku činnosť len na ilegálne aktivity – bol teda priamym opakom menševického likvidátorstva.[16][14][7] Do tohto smeru patrili najmä tzv. otzovisti, požadujúci okamžité ukončenie legálnych foriem práce a teda aj odvolanie poslancov SDRSR zo Štátnej dumy, a ultimatisti, ktorí v snahe odstrániť vplyv menševikov ultimátom požadovali úplné podriadenie poslancov strany rozhodnutiam Ustredného výboru SDRSR.[17]

Likvidátori ako odporcovia

Termín likvidátorstvo sa ujal v ešte širšom význame ako označenie komunistov, ktorí boli odporcami vládnuceho smeru komunistického hnutia. Už Lenin vo svojom hodnotení novín Luč tvrdil, že jeho redaktori sú „likvidátori marxizmu“, a teda podľa neho niektorí z nich chceli zlikvidovať stranu proletariátu, ďalší myšlienku nadvlády proletariátu, Marxov filozofický materializmus, internacionalizmus proletárskeho socializmu, marxistickú ekonomickú teóriu atď.[12] Podľa českého historika Jana Květiny Lenin celkovo svojich protivníkov tituloval oportunisti či likvidátori.[18]

V 20. rokoch Josif Vissarionovič Stalin označil za likvidátorov pravé a ľavé krídlo Ruskej komunistickej strany (boľševikov). Neskôr sa v Sovietskom zväze podľa Stalinovho vzoru výraz používal voľne na označenie „zradcov“ v strane.[14] V duchu pôvodného významu výrazu označil v novembri 1936 Josip Broz Tito vzťah medzi Komunistickou stranou Juhoslávie a Socialistickou stranou Juhoslávie ako „likvidátorstvo“, keďže socialisti pokladali za najväčšiu prekážku uzavretia dohody o spolupráci ilegálne aktivity komunistov.[19]

V Československu Příruční slovník jazyka českého z rokov 1937 – 1938 definoval likvidátora ako „prezývku komunistov neveriacich v svetovú sociálnu revolúciu“[20] a Slovník spisovného jazyka českého z roku 1989 (avšak heslo bolo napísané asi už v 60. rokoch) ako „oportunistické smery v robotníckom hnutí, ktoré vedú k likvidácii revolučných snáh“.[21] Encyklopédia Slovenska (1979) definovala likvidátorstvo v širšom zmysle nasledovne: „Po vzniku komunistických strán sa pojmom likvidátorstvo označovali pravicovooportunistické úchylky v [komunistických] stranách, ktoré dospeli až k pokusom o ich likvidáciu.“ Ako príklady likvidátorstva v Komunistickej strane Československa (KSČ) tento zdroj uvádza bubnikiádu (vnútrostranícka kríza KSČ v roku 1925, ktorej hlavným aktérom bol Josef Bubník) a akcie „pravicovooportunistických síl“ pred piatym zjazdom KSČ (1929) a po ňom. Po piatom zjazde boli „likvidátori“ (t. j. tí, ktorí nesúhlasili s novozvoleným boľševickým vedením strany) z KSČ vylúčení.[10]

Referencie
  1. Kartotečný lístok „likvidátor“ (Kartotéka lexikálního archivu, 195-).
  2. Kartotečný lístok „likvidátorství“ (Kartotéka lexikálního archivu, asi 192-).
  3. Ivanov 1999, s. 267
  4. Ušakov 1938a, Ušakov 1938b
  5. Programme of the Social-Democratic Workers’ Party adopted at the Second Congress of the Party, Brusel, 1903.
  6. Ulam 2007, s. 108
  7. Slee 2007
  8. Swain 1998, s. 209. Podľa Ulam 2007, s. 108 niekedy aj všetci.
  9. Citované podľa Šaumjan 1973.
  10. Hajko 1979
  11. Klubkov 2002
  12. Šaumjan 1973
  13. Lenin 1909b
  14. Blunden 1999-2008
  15. Fitzpatrick 1994, s. 30. Termín sa používal spravidla na označenie nižšej strednej vrstvy (napr. obchodníci, remeselníci, malí podnikatelia).
  16. Lenin 1909a
  17. Erškov 1956
  18. Květina 2012, s. 222, poznámka pod čiarou 49.
  19. Swain 1998, s. 209
  20. Hujer 1937-1938. Pôvodným zdrojom tejto definície je zrejme kartotečný lístok „likvidátor“ (Kartotéka lexikálního archivu, 1937) označujúci uvedený výraz ako nadávku.
  21. Havránek 1989

Použitá literatúra
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.