Let Korean Air Lines 007

Medzi tým sa vo vzdušnom priestore okolo nešťastného Boeingu 747 diali veci, ktoré mali vplyv na ďalší priebeh letu KAL 007. Prebiehala studená vojna. Obe veľmoci, ZSSR a USA síce viedli rokovanie o obmedzení strategických zbraní a v roku 1979 podpísali zmluvu SALT II, ale vzťahy medzi nimi boli stále napäté. Sovietsky zväz pripravoval na osudnú noc odpal mobilnej medzikontinentálnej balistickej strely RT-2PM Topol zo základne v Plesecku v Archangeľskej oblasti. Vývoj nových typov striel bol zmluvou SALT II zakázaný. USA mali od spravodajských služieb informácie o plánovanom odpale a do vzduchu poslali dvojicu lietadiel RC-135V/W Rivet Joint a RC-135S Cobra Ball. Obidve lietadlá boli postavené na platforme 4-motorového Boeingu 707 a hliadkovali pri polostrove Kamčatka. Sovieti o ich prítomnosti vedeli a poznali aj dôvod ich letu; preto poslali do vzduchu v rámci operácie Maskirovka (maskovanie) 2 stroje s rušiacimi zariadeniami, ktoré mali americké lietadlá oslepiť.

Na oboch stranách panovala značne napätá atmosféra. Na scéne sa pohyboval celý rad lietadiel s nie príliš priateľskými úmyslami. Za tejto situácie do sovietskeho vzdušného priestoru vlietol civilný Boeing 747, let KAL 007. Išlo o štvormotorové lietadlo, podobné ako 2 americké lietadlá v jeho blízkosti. Zatiaľčo piloti civilného letu KAL 007 stratili orientáciu a preleteli bez povšimnutia polostrov Kamčatka, u sovietskej protivzdušnej obrany vyvolali vysokú pohotovosť.

Vo vzdušnom priestore nad Kamčatkou boli lietadlá podrobené identifikácii pomocou odpovedača vlastné–cudzie. Vlastné lietadlá na dotaz automaticky odoslali platný identifikačný kód a operátorovi sa na radarovej obrazovke objavila značka vlastného lietadla. Ak žiadna odpoveď neprišla, cieľ bol vedený ako neidentifikovaný a na jeho vyvedenie zo zakázaného priestoru bola vyslaná spravidla pohotovostná dvojica z jednej alebo viacero najbližších leteckých základní. Takýto systém používali západné aj východné krajiny. Vzhľadom k princípu činnosti systému neboli piloti civilného lietadla „narušiteľa“ informovaní o tom, že identita lietadla nebola preverená. Posádka KAL 007 teda stále nevedela v akých problémoch je, keď preletela polostrov Kamčatka v letovej hladine 330 (33 000 stôp; približne 10 000 m). O 04:45 miestneho času (17:45 UTC) Boeing vyletel zo sovietskeho vzdušného priestoru nad Kamčatkou a nachádzal sa v medzinárodnom vzdušnom priestore nad Ochotským morom.

Keď už bol KAL 007 asi 70 km od pobrežia Kamčatky, v medzinárodnom vzdušnom priestore, do vzduchu boli vyslané tri lietadlá Suchoj Su-15 zo základne Dolinsk-Sokol a jeden MiG-23 zo základne Smirnyč. V 04:49 (17:49 UTC) prišlo hlásenie o vzlete prvej pohotovostnej dvojice. Sovietska protivzdušná obrana bola v ťažkej situácii, pretože silné arktické vetry vyradili z činnosti jeden z radarov. Jednoduché to nemali ani operátori. Napriek nefunkčnému radaru museli naviesť pohotovostné stíhačky tak, aby dokázali cieľ dostihnúť skôr, ako sa im minie palivo, zachytiť ho na úzkom pruhu sovietskeho vzdušného priestoru nad Sachalinom a prípadne sa dostať do pozície pre streľbu, keby sa ukázalo, že ide o nepriateľské lietadlo.

Keď KAL 007 vletel opätovne do sovietskeho vzdušného priestoru nad Sachalinom, piloti zasahujúcich lietadiel sledovali narušiteľa viac než hodinu. Keď zlyhali pokusy o identifikáciu lietadla, vypálil pilot Su-15 major Genadij Osipovič výstražnú dávku. Neskôr vypovedal: „Vypálil som cez 200 nábojov. Bohužiaľ to boli len náboje bez stopovky. Pochybujem, že si ich všimli.“ O tomto probléme sa vedelo. Na nedostatok zásobovania upozorňoval veliteľ základne aj hlavný zbrojár už asi pol roka, ale aj tak žiadna dodávka munície neprišla.[1] Pre kanón GŠ-23 mali byť k dispozícii trieštivo-trhavé náboje, trieštivo-trhavé náboje so stopovkou a priebojné náboje so stopovkou. Stopovka horela asi 5 sekúnd. Z prepisu záznamu z veliteľského stanovištia je zrejmé, pod akým tlakom boli všetci zúčastnení. Sovieti sa pokúšali narušiteľa resp. let KAL 007 kontaktovať, ale na záznamníku komunikácie v kokpite CVR (Cockpit Voice Recorder - Zapisovač letových údajov) Boeingu 747 nie je volanie na medzinárodnej núdzovej frekvencii 121,5 MHz počuť.

V otázke ďalšieho postupu panovala zhoda, mal byť zostrelený. Veliteľ protivzdušnej obrany trval na identifikácii cieľa, veliteľ základne Dolinsk-Sokol bol presvedčený, že prelet Kamčatky je dostatočným dôkazom. O 05:15 (18:15 UTC) sa službukonajúci dôstojník, podplukovník Titovin, obrátil na náčelníka štábu divízie. Padlo rozhodnutie zničiť cieľ aj bez identifikácie. V tej istej chvíli požiadali piloti letu KAL 007 letové stredisko v Tokiu o povolenie stúpať na letovú hladinu 370 (11 200 m). Major Osipovič sa v tej chvíli snažil priblížiť k cieľu. Pilot zasahujúceho lietadla major Osipovič nebol v jednoduchej pozícii. Musel postupovať podľa pokynov pozemného veliteľského stanovišťa. Z jeho reakcií je zrejmé, že nebol so spôsobom navádzania úplne spokojný. Let KAL 007 začal stúpať, čím sa znížila jeho rýchlosť. Letel rýchlosťou okolo 400 km/h a Su-15 bol v tejto výške na hranici pádovej rýchlosti.

Major Osipovič vyhodnotil stúpanie letu KAL 007 ako typický únikový manéver, ktorý ho prinútil predletieť cieľ. V okamihu, kedy prišiel rozkaz k paľbe, bol pred cieľom a minul už takmer všetku muníciu do kanónov. V tejto situácii dokonca zvažoval možnosť taranu – teda náraz do cieľa. Nakoniec sa rozhodol zatočiť, klesnúť 2 000 metrov pod cieľ, na forsáži (t. j. prídavné spaľovanie) sa k nemu priblížiť a z dostatočnej vzdialenosti odpáliť riadené strely. Z prepisu je zrejmé, že major Osipovič videl zapnuté svetlá aj blikajúce antikolízne majáky. Neskôr vypovedal, že si bol vedomý, že ide o Boeing 747, pretože videl dva rady svetiel. Iné civilné lietadlo v tej dobe nemalo dve paluby. O type lietadla veliteľské stanovište neinformoval, pretože sa ho na to nepýtali a všetci boli pod časovým tlakom.

Generál Kornukov nariadil, aby bol cieľ zostrelený. Poslal k nemu MiG-23. Ale veliteľské stanovište vedelo, že Su-15 bude na pozícii skôr, a preto dostal rozkaz k zničeniu cieľa major Osipovič, pilot zasahujúceho lietadla Su-15. Osipovič vystrelil 2 riadené strely s dvojsekundovým rozdielom. Strely mali približovacie zapaľovače. Prvá explodovala asi 50 metrov za lietadlom letu KAL 007. Črepiny prebili pretlakový trup, spôsobili náhlu dekompresiu kabíny a poškodili riadenie. Podľa majora Osipoviča druhá strela zasiahla ľavé krídlo, ale neskoršie vyšetrovanie preukázalo, že ľavé krídlo bolo neporušené. Strela bola teda zničená zrejme autodeštrukciou.

Na veliteľskom stanovišti naďalej panovali pochybnosti o zničení cieľa. Podľa radaru cieľ ešte pokračoval v lete. Minimálne jedenkrát sa majora Osipoviča pýtali, či odpálil obidve rakety. Generál Kornukov nariadil ešte druhému lietadlu, MiG-23, aby zaujal palebnú pozíciu, ale ten hlásil, že má málo paliva a zostáva mu posledných 600 litrov.

Boeing 747 mal 4 hydraulické okruhy. Minimálne jeden z nich zrejme nebol poškodený, čo zaručovalo ovládanie primárnych okruhov riadenia (smerovka, výškovka, krídlovka), väčšinu sekundárnych, okrem slotov na nábežnej hrane krídel. Ďalej vysunutie a riadenie podvozku a brzdenie kolies. Zo záznamníku komunikácie v kokpite CVR bolo podľa hlásenia druhého pilota zrejmé, že motory boli v poriadku.

Lietadlo stratilo asi 600 metrov výšky. Piloti následne vypli autopilota a snažili sa získať nad lietadlom opäť kontrolu. Boeing 747 sa nezrútil. Zhruba vo výške 5 000 metrov sa kapitánovi podarilo dostať lietadlo čiastočne pod kontrolu a asi 4 minúty pokračovať v lete. Nakoniec sa však prepadol do vývrtky a asi po 12 minútach po zásahu dopadol na hladinu mora. Tým aj zmizol z obrazoviek sovietskych radarov. Nikto na palube neprežil.