Lókájata

Lókájata alebo čárváka alebo bárhaspatia bolo materialistické učenie v starovekej Indii.

Najstaršie údaje o nej obsahujú Védy a staroindický epos. Jej vznik sa tradične spája s mýtickým mudrcom Brhaspatim. Jednotlivé ateistické a antivédistické útoky sa pripisujú legendárnemu Čárvakovi; podľa neho sa v mnohých starovekých textoch tento materializmus nazýva čárvaka.

Základ učenia lókájaty o bytí tvorí predstava, že všetky veci vo vesmíre sa skladajú zo štyroch prvkov: zeme, ohňa, vody a vzduchu (v niektorých textoch sa k nim pridáva ako piaty éter). Prvky existujú večne a nemenia sa. Všetky vlastnosti predmetov závisia od toho, z akých prvkov sú veci spojené a od proporcií, v akých sa spájajú.

Vedomie, rozum a zmyslové orgány takisto vznikajú spojením prvkov; po smrti živej bytosti sa toto spojenie rozpadá na prvky, ktoré sa pripájajú k prvkom príslušného druhu, jestvujúcim v neživej prírode.

Niektoré texty obsahujú predstavu o evolúcii: jedny prvky vznikajú z iných, pričom východiskom je zem.

Gnozeológia lókájaty je senzualistická: jediným vierohodným zdrojom poznania je pocit. Zmyslové orgány môžu vnímať predmety potiaľ, pokiaľ sa samy skladajú z rovnakých prvkov ako predmety (podobné sa poznáva podobným).

Vychádzajúc z toho, popiera lókájata existenciu mimozmyslových a nadzmyslových objektov (boha, duše, odplatu za činy v predchádzajúcich prevteleniach, raj, peklo ap.). Texty neobsahujú celkom jasné vysvetlenie vzťahu lókájaty k iným, v indickej filozofii tradičným zdrojom poznávania (práhmán) - úsudku a svedectvám starých autorít.

V etike lókájaty prevládol hedonizmus.

Lókájata mala zrejme istý vplyv na staroindickú vedu o riadení štátu.

Nezachoval sa ani jeden text, ktorý by patril jej stúpencom. Najúplnejšie je vyložená vo filozofických traktátoch a kompendiách (daršanách), napísaných jej idealistickými odporcami - védántistami v 9. stor. - 16. stor..