Lída Clementisová

Keď sa Vladimír Clementis v roku 1935 stal komunistickým poslancom, Lída sa spolu s ním presťahovala do Prahy. V roku 1938, tesne pred vypuknutím 2. svetovej vojny, sa kvôli zhoršujúcej situácii komunistov v ČSR rozhodli emigrovať do Paríža. Keď nemecké jednotky napadli v roku 1939 Prahu, Clementisovci opustili krajinu. Medzitým Clementisova otvorená kritika paktu Molotov – Ribbentrop protirečila politike Komunistickej strany Československa a spustila vnútrostranícke vyšetrovanie. Na sklonku 2. svetovej vojny bol Clementis ako známy komunista zatknutý, uväznený a v auguste 1940 deportovaný do koncentračného tábora v Sutton Coldfield na predmestí Birminghamu. Lída odcestovala za ním do Londýna, dúfajúc v jeho skoré prepustenie. V Londýne prežívala vo veľmi ťažkých podmienkach ako upratovačka, prekladateľka pre rozhlasovú stanicu BBC, pestúnka atď. Pre nedostatok peňazí trpela podvýživou a chronickým zápalom pľúc. V listoch, ktoré si vymieňala s manželom, opisuje svoju zúfalú existenčnú situáciu. Po dvoch mesiacoch bol Clementis prevezený do Knapdale Camp v Škótsku. O ďalších deväť mesiacov, v júni 1941, ho prepustili z väzenia a krátko nato sa stretáva so ženou v prenajatej izbe na Sutherland Ave. 151 v Londýne.
Manželia sa rozhodli sa stráviť vojnu v Londýne a do Československa sa vrátili až v roku 1945.

V roku 1948 sa Vlado Clementis stal ministrom zahraničných vecí ČSR a Lída ho sprevádzala na všetkých oficiálnych stretnutiach. Verný svojmu politickému presvedčeniu, začal Clementis kriticky poukazovať na vzrastajúci stalinistický vplyv v Československu. V roku 1950 bol donútený rezignovať z funkcie a obvinený z „deviacionizmu“. V januári 1951 bol počas prechádzky so psom zatknutý a obžalovaný z „buržoázneho nacionalizmu“ a účasti na trockisticko-titovsko-sionistickom sprisahaní. Mesiac po Clementisovom zatknutí bola uväznená aj Lída, ktorá o osude svojho manžela dovtedy nič nevedela – bolo jej oznámené, že utiekol do Juhoslávie. Strávila za mrežami 22 mesiacov, po celý čas pod fyzickým a psychickým nátlakom v snahe donútiť ju svedčiť proti manželovi. Po desiatich mesiacoch im povolili cenzurovanú korešpondenciu, v ktorej musela predstierať, že je na slobode a žije so svojou rodinou. Mohla manželovi poslať dva listy mesačne, on jej mohol odpovedať iba jedným. Všetky jej listy boli posielané na adresu jej rodičov v Prahe, odkiaľ ich Lídin otec preposielal poštou do väzenia. Po psychickom a fyzickom mučení bol Vladimír Clementis vo fingovanom procese známom ako Slánskeho proces odsúdený na smrť.

V predvečer popravy Líde povolili rozlúčkové stretnutie s manželom. 2. decembra 1952 popoludní Lídu Clementisovú obliekli do civilných šiat, maskéri z divadla jej nalíčili tvár a upravili vlasy, aby zakryli dva roky väznenia, a odviezli ju na Pankrác na posledné stretnutie s manželom. Podľa jej svedectva obidvoch manželov delila od seba dvojitá mreža, nemohli sa ani dotknúť a rozprávať sa mohli len o osobných veciach. Po stretnutí sa vrátila späť do väzenia v Ruzyni.

Vladimír Clementis bol ráno o 4.30 hodine 3. decembra 1952 obesený bez toho, aby sa niekedy dozvedel o väznení svojej manželky. Ráno riaditeľ väznice Líde oznámil, že jej manžel bol popravený, ukázal jej posledné listy, ktorý napísal jej, svojej sestre a Klementovi Gottwaldovi. Lída dostala povolenie prečítať si list určený jej, ale nemohla si ho ponechať. Odovzdali jej časť manželových osobných vecí a prepustili ju z väzenia.

Lída Clementisová dostala zákaz verejného vystupovania a 1. mája 1953 bola pridelená na prácu v Národní knihovne pod dohľadom komunistickej tajnej polície. Pracovala tam až do 1. januára 1964. Jej fyzický aj psychický zdravotný stav bol chatrný, poznačený pobytom vo väzení.

Po Stalinovej smrti v roku 1953 a počas liberalizácie Československa vynaložila Lída Clementisová veľké úsilie, aby dokázala svoju nevinu a krivé obvinenie svojho manžela. Alexander Dubček oficiálne rehabilitoval Vladimíra Clementisa v roku 1963. Neskôr, v ére normalizácie, boli rehabilitačné procesy napadnuté a znova otvorené. Tieto udalosti mali ďalší negatívny vplyv na Lídino zdravie a pravdepodobne musela byť hospitalizovaná pre duševnú chorobu.

V roku 1955 Lída získala späť Clementisove veci skonfiškované políciou, medzi iným aj jeho zápisky a rukopisy. Rozhodla sa odovzdať ich Lacovi Novomeskému, slovenskému komunistovi, básnikovi a Clementisovmu dávnemu priateľovi, ktorý ich neskôr uverejnil. V máji 1962 sa Líde podarilo získať aj listy, ktoré si vymieňali s maželom z väzenia, a v roku 1968 uverejnila ich dvojročnú korešpondenciu v knihe nazvanej Listy z väzenia.

• Clementis, Vladimír, Clementisová, Lída: Listy z väzenia (Tatran, Bratislava, 1968)
• Clementis, Vladimír, Clementisová, Lída: Ďaleko od teba : Zborník listov (Tatran, Bratislava, 1972)
• Holotíková, Zdenka, Plevza, Viliam: Vladimír Clementis (Vydavateľstvo politickej literatúry Brat. 1968)
• Clementis, Vladimír: Nedokončená kronika (Tatran Brat. 1989)
• Holotíková, Zdenka: Publicista vladimír clementis, (Vydavatelství a nakladatelství novinář, Brno, 1986)
• Bernáth, Viliam: Spomienky na Vladimíra Clementisa (T. R. I. MEDIUM v spolupráci s Vydavateľstvom Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava, 2002)
• Drug, Štefan: Vladimír Clementis. Politik, ktorý citoval, recitoval a dovolával sa slovenských básnikov (Vydavateľstvo Osveta, Martin, 1993)

• Dokumenty a listy manželov Clementisovcov v Národnom archíve ČR