Konstantin Petrovič Feoktistov

Narodil sa 7. februára 1926 v meste Voronež[1].

Jeho otec zahynul na začiatku druhej svetovej vojny. Po tom čo narukoval aj jeho starší brat Boris, odišiel ako 16-ročný tiež na front. Slúžil v prieskumnej jednotke. Pri šiestej prieskumnej akcii, padol do rúk nemeckých jednotiek v oblasti Voroneže. Nemci sa ho rozhodli za špionáž na mieste popraviť. Privliekli ho k zákopu a zasiahli ho z pištole do hlavy. Keďže po páde do zákopu ležal na bruchu, si jeho popravcovia nevšimli, že ešte žije a odišli. Strela mu vnikla do tela v oblasti sánky a vyletela krkom. Feoktistov stratil vedomie ale po ich odchode sa prebral a ťažko ranený došiel späť k svojej jednotke[2].

Sovietska známka z roku 1964 na počesť Konstantina Feoktistova

Bol evakuovaný do mesta Kokand v Turkménskej SSR[1]. Po liečení bol vyslaný dokončiť desiatu triedu. V roku 1943 odišiel do Moskvy a začal študovať Baumannovu vysokú technickú školu. Po získaní záverečného diplomu nastúpil do výrobnej továrne v Zlatouste, pripravoval sa na ašpirantúru.

Potom sa dostal do vedeckej skupiny zaoberajúcej sa konštrukciou zložitých kozmických sústav. Tu tiež získal dva Rady červenej zástavy. Od roku 1964 sa zapojil do prípravy kozmonautov a skoro vyletel s Voschodom 1 (veľmi riskantný let) na obežnú dráhu Zeme. Bola to prvá viacčlenná posádka, spolu s ním leteli kozmonauti Komarov a Jegorov. Bol prvým civilným kozmonautom počas Sovietskej éry a jediným sovietskym kozmonautom, ktorý nebol členom komunistickej strany. Bol tiež kritikom misií na iné planéty s ľudskou posádkou, čo považoval za zbytočné plytvanie peniazmi.[3]

Za perfektný výkon získal titul hrdinu Sovietskeho zväzu a za vynikajúce konštrukčné výsledky niekoľko ďalších vyznamenaní. Bol hlavným projektantom Vostokov, Voschodov aj Sojuzov. Stal sa profesorom, doktorom technických vied, pravidelným komentátorom kozmonautických udalostí v tlači.

Konstantin Feoktistov bol ženatý, a mal jedno dieťa. Bol po ňom pomenovaný jeden z kráterov na Mesiaci.

Komentoval aj let Apolla 13. „Ukázala sa prepracovanosť amerického systému riadenia veľkých projektov, neobyčajná schopnosť improvizácie pozemného personálu aj astronautov tam hore a neobyčajná vycvičenosť všetkých ľudí. Sovietsky kozmonaut a konštruktér Konstantin Feoktistov mi raz povedal: Viete, my by sme to nedokázali,“ hovorí Karel Pacner, autor niekoľkých kníh o letoch do vesmíru.[4]